Goodbye Asia

Odchod zo Surabaya

     Posledný deň v Surabaya som sa dočkaj aj nečakanej rozlúčky v škole. Plánoval som tam ísť ešte naposledy. Odovzdať nejaký ten suvenír a urobiť pár fotiek s mojimi milovanými kolegyňami. Posledný deň som teda vyskúšal aj miestny sofistikovaný dopravný prostriedok s názvom ‚becak‘. Je to niečo ako bicykel s kreslom vpredu. Sú tu všade na uliciach a za pár tisíc vás ‚otrok‘ odvezie kam chcete. Tak som sa nechal odviezť do školy, bol to len kúsok. Ani som sa ho nepýtal na cenu, rovno som mu dal 5000 Rupií (0,40€), lebo som pán a môžem si to dovoliť. V škole som ešte zašiel za riaditeľom (nevie ani slovo anglicky), odovzdať mu suveníry a nechať si podpísať super referenciu, za moje pôsobenie v škole. Ten však chcel, aby sa ‚farewell‘ ceremónia urobila hore v hale aj so všetkými študentmi siedmeho ročníka. A tak sa aj stalo. Nasledovali prejavy pár študentov a učiteľov, ktorí mi ďakovali za to všetko (skoro nič), čo som pre nich urobil. Od riaditeľa som dostal aj darček, takú sklenú vec na stôl s logom školy, ktorá mi absolútne na nič nebude. Potom som mal reč ja. Nemal som nič pripravené, ale zaimprovizoval som a zakončil to silnou myšlienkou nabádajúcou ich k štúdiu angličtiny. Povedal som im niečo také, že angličtina je ako kľúč, ktorým môžete otvoriť dvere do celého sveta. Občas sa teda viem vynájsť a znie to dokonca aj trochu rozumne. Na konci samozrejme nasledovalo množstvo fotografií a podávania rúk. A tak som sa rozlúčil so školou.

     Nasledovalo balenie a potom som ešte skočil do Grand City (Shopping Mall). Chcel som skočiť do obchodu Mathahari a kúpiť si nejakú košeľu. Nenašiel som ho tam, ale našiel som jeden obchod, kde mali super tričko s nápisom LOST BACKPACKER, a hoci nebolo až tak lacné, musel som si ho kúpiť. Dal som si jedlo, pri ktorom som sa na hanbu (na záver stáže) splietol a objednal si niečo, čo až tak nemusím. Pred tým, ako som sa vrátil domov som si ešte objednal taxi. Urobil som to takto. Doma som si dal na lístok preložiť, že chcem objednať taxi na moju adresu na 17:50, prišiel som k taxikárom čo tam stáli a ten lístok im ukázal. Takýmto spôsobom som si zaistil odvoz na letisko.

     Posledné cestu som si vychutnal, hoci sme sa s taxíkom zasekali v poriadnej zápche, ktorú sa šofér snažil obchádzať rôznymi uličkami, kde bol práve trh a podobne. Na letisko sme ale dorazili včas. Prvý krát som musel v Surabaya použiť taxi. Stálo ma to rovných 100 000 Rupií.

     Na letisku som si vybavil check-in, kde som, nič netušiac dopredu, musel zaplatiť letiskovú daň 150 000 Rupií. Ešte že som si nejaké peniaze nechal až do toho momentu. Potom som do A&W American food skočil na nejaký hambáč (kašlal som už na tie ich miestne špeciality a vsadil som na istotu). Tam som sa ešte stretol s Andesom a mohli sme sa tak rozlúčiť osobne, ako sa patrí. Bolo to zvláštne, Andes mi veľa pomohol a naozaj sa staral. Som mu za to vďačný. Tak isto som sa lúčil s mestom, ktoré u mňa dostalo prívlastok ‚najhoršie mesto na život aké som kedy videl‘, no napriek tomu mi to tam trochu prirástlo k srdcu. Človek (alebo aspoň ja) si proste časom začne zvykať na všetko.

     Keďže som mal barle, tak na ‚gate‘ aj do lietadla ma pustili prvého. Osadenstvo v lietadle bolo zas podobné tomu, keď som letel do Surabaya. Smrad ako v pavilóne opíc a rybár sediaci za mnou si asi vo vrecku zabudol mŕtve ryby. Nebolo to príjemné, ale veľmi som sa už nad tým nevzrušoval. A tak som teda opustil Indonéziu.

Kuala Lumpur na barlách

     Ocitol som sa v noci na LCCT v Kuala Lumpur, s obrovskou batožinou, a značne pohybovo indisponovaný. Autobus, ktorý chodí medzi LCCT a KLIA už skončil a prvý chodí až ráno o 6:00. Takže som sa rozhodol, že noc prečkám tam. Je tam internet a vedľa záchodov som dokonca našiel aj zásuvku, tak som mal aspoň čo robiť. Spať sa samozrejme nedalo, ešte by ma niekto okradol. V noci je to tam celkom rušné. Čakal som tak 4-5 hodín. Rozvrhol som si, kedy si dám kávu a kedy pôjdem na raňajky. Tak mi to nejako ušlo.

     Zázračným spôsobom za pomoci šoféra som sa nalodil do autobusu a odviezol na KLIA terminál. Tam som sa horko-ťažko doťapkal k úschovni batožiny, kde som za značný poplatok nechal svoj kufor a vyrazil do centra Kuala Lumpur len s malým batohom. Cesta trvala, no ani neviem koľko, úspešne som zadriemal. A tak som sa ráno ocitol s barlami niekde uprostred KL Sentral stanice. Prvá vec, ktorá mi padla do oka boli Malajské vlajky.  Boli fakt všade. Páčilo sa mi to. No neskôr, keď som zistil, že sú fakt všade a v hojnom počte, už mi to prišlo divné. Pôvodne som sa mal na stanici stretnúť s jedným CouchSurferom, ktorý mi mal poukazovať mesto. Môj Slovenský mobil akosi nefungoval a na Indonézskom mi došiel kredit, takže som sa s ním nemal ako spojiť a naše stretnutie sa nepodarilo. Nasadol som teda na turistický hop-on hop-off bus. Poradil mi to jeden CouchSurfer a bolo to super riešenie pre mňa. Autobus jazdí okolo KL po hlavných atrakciách a záujmových bodoch. Má k tomu komentár v angličtine. Lístok sa kupuje na 24 hodín. Jeden okruh trval asi 2,5 hodiny. Počas dňa som sa teda mohol celý deň voziť, vystupiť na jednej za približne 25-tich zastávok, a kedykoľvek nastúpiť na daľší bus. Chodili v intervale tak 30-40 minút. Ráno pršalo, tak som si dal najskôr jedno kolečko, aby som vedel kde čo je, no a potom som už vystúpil na jednom námestí. Trocha sa tam poprechádzal a presunul sa k Petronas Towers. Je to fakt nádherná stavba. Vyzerajú ako dve veže z ocele, slnko sa od nich odráža a tak môže vyniknúť ich architektúra. Dolu pri vchode sa nachádza veľké shopping centrum. Tam som sa zašiel najesť. Nič Malajské som sa neodvážil skúsiť a keďže som bol značne hladný, šiel som zas raz na istou. Dal som si pizzu (po dosť dlhom čase). Za Petronas Towers je pekný areál, zeleň, jazierko, proste krásne miesto uprostred obrovských budov centra KL. Tu som sa mal zas stretnúť s druhým CouchSurferom. Keďže som ale nemal spojenie, nemali sme sa ako dohodnúť presne, a tak sme sa zas nestretli. No nevadí, až tak som ho nepotreboval. Pred odchodom som ešte chcel ísť hore do Sky Bridge, čo je most, ktorý niekde v polovici spája tieto veže. Bohužiaľ, počet lístkov na deň je obmedzený, a keď som tam prišiel ja, všetko už bolo vypredané. Pohľad na centrum KL z vtáčej perspektívy sa teda nekonal.

     Potom som nastúpil do busu a chcel ísť pozrieť China Town. V meste ale bola šialená zápcha. Šli sme krokom strašne dlho a ja som neskutočne zaspával. Počas Ramadhánu premáva bus len do 18:00, posledný nástup o 17:00 s tým, že vás ešte odvezie na zastávku, kam chcete ísť, ale ako náhle padne 18:00, skončili ste. A keďže zostávalo už len 15 minút a od China Townu sme boli stále ďaleko, rozhodol som sa vystúpiť skorej v oblasti okolo Bintang walk. Je to pomerne živá časť mesta, kde je mnoho obchodov.  Tam som si dal nejaké pitie a nasadol na ich miestnu dopravu. Nemajú metro, ale také malé vláčiky, čo jazdia po koľajniciach vo vzduchu po takých kvázi mostoch. Nechodili až tak často, ako by sa patrilo, takže boli dosť preplnené. ‚Disabled power‘ sa ukázala a tak som teda mal prednosť a aj sedel.

     Inak ak by som mal zhrnúť dojmy z KL, tak je to mesto v ktorom by som si vedel predstaviť život, aspoň na nejaký čas. Cesty a infraštruktúra sú dobré, aj keď tá zápcha v centre ma dosť prekvapila, lebo je tam dosť dobrá sieť pomerne širokých ciest. Hromadná doprava mi však príde trochu nedostatočná. Spomínané vláčiky sú fakt malé a nejazdia dostatočne často, preto sú totálne preplnené. V centre je veľa mrakodrapov, ale na druhú stranu v meste nechýba zeleň, ktorá je pekne upravená. Čo mi ale v meste chýba, je história. Nie sú tam skoro žiadne pekné historické budovy, všetko je pomerne moderné. Obyvateľov tvorí zmes aziatov so štipkou korenia z Európy.

Návrat domov

     Na letisko som sa vrátil s dostatočným predstihom. Dal som si večeru, na rozlúčku som volil niečo Ázijské, no a nič iné ako moje obľúbené smažené nudle. Neskôr pri čakaní som posledné peniaze minul na pivo (akože pred spaním). Tak som teda čakal a trávil posledné hodiny v Ázii. Až som sa dočkal odletu. Napodiv, hoci som viac ako 40 hodín nespal a v rukách a nohách som mal deň v KL, nemohol som veľmi spať. Maximálne som len tak podriemkával. Let bol v pohode a tak za svitania sme pristáli v Istanbule a tak som sa po nejakom čase opäť dotkol starého kontinentu. Na letisku som využil (zneužil) svoju indispozíciu a na WC pre ‚disabled‘ som si nikým nerušený vykonal rannú hygienu, v pomerne čistých a priestranných priestoroch. No a samozrejme som nemusel mať žiadne výčitky, že som tam bol neprávom. Po dvoch hodinách som už nastupoval do lietadla Turkish Airlines smerujúceho do Viedne. Po asi dvoj hodinovom lete som pri klesaní uvidel Slovensko, Bratislavu, hrad. Bolo to zvláštne, lebo pred pár hodinami som bol ešte na opačnom konci sveta. Teraz som bol tu, doma. Rodná zem na dohľad. Je zaujímavé, ako vďaka leteckej doprave sa vzdialenosti v našom vnímaní tak skracujú. Veď skúste si predstaviť cestu z Jávy po zemi. Trvalo by to mesiace, takto len pár hodín.

     A tak som sa nakoniec šťastne vrátil domov. Zazvonil zvonec a rozprávania o cestopisoch z Ázie je definitívne koniec. 

Osudové Bali

Posledný výlet v Indonézii

     Môj pobyt v Indonézii sa pomaly ale isto blíži ku koncu. Posledný týždeň som mal stráviť na Bali, do Surabaya sa vrátiť len na jeden deň, zbaliť veci, a po ceste domov navštíviť Kuala Lumpur a Singapur. Všetko vychádzalo tak krásne a ja som sa na tieto posledné dni na cestách veľmi tešil, ako aj na návrat domov. Bohužiaľ, plány sú plány, realita je však iná. Poďme ale pekne od začiatku, čo sa posledné dni udialo.

     V piatok som bol posledný krát v škole. Žiadna veľkolepá rozlúčka sa nekonala. Prišiel som tam zas len preto, aby som sa rozlúčil a dal im do školy nejaké suveníry. Samozrejme že som ich nechal doma. V škole zas nič poriadneho nerobili, je Ramadhán, takže zas mali len takzvané ‚aktivity‘, čiže sa modlili a podobne. Takže môj oficiálne posledný deň v škole bol úplne obyčajný.

     Bol som však už netrpezlivý, lebo som sa nevedel dočkať večera, kedy vyrazíme na Bali. Zbalil som veci na týždeň, a pred odchodom na stanicu som bol ešte v miestnom shopping centre s Andesom na stretnutí, kde sme sa bavili o mojej stáži. Sranda bola pozorovať ako prežívajú Islamský pôst. Ráno vstávajú pred východom slnka, aby sa nachalovali. Celý deň nejedia, nepijú. Vonku je približne 30 stupňov Celzia. Ako ale oni tvrdia, nie je to zdraviu škodlivé, vraj je to naopak zdravé. Každopádne s blížiacim sa západom slnka na nich vidno hlad a túžbu po čo i len kvapkách vody. Objednali sme si jedlo, ja som si dal mye goreng (smažené nudle) a celé som ich zvládol jesť paličkami, takže už mám nejaký skill. Kým ja som si už pochutnával, Andes čakal, kedy ‚nastane čas‘. Nevedel však presnú minútu. Tak bol nervózny. Vraj: „Je to niečo po pol, budem čakať do 17:35.“ Potom zrazu uvidel moslimky pri vedľajšom stole začať jesť, tak s povzdychom. „Je čas.“ a jeho vyprahnuté telo napilo prvých dúškou vody a začalo hltať večeru, po ktorej sa len tak zaprášilo. Ale rozumejte, je to zdravé...

     Potom ma odviezol na stanicu, kde sme sa postupne začali schádzať. No a nebolo nás málo. Ja, Liviu, Jana, Dominik, Míra, nová česká tvár Kateřina a ešte jedna, už trochu známa tvár z ostrova Karimunjawa, Viola. Našli sme bus, ktorý išiel do Denpasaru. Z ceny nejakých 130 tisíc sme urobili 80, sadli sme a čakali. Odchody autobusu sú tu totiž vtedy, keď je autobus plný. Nakoniec sme sa dočkali a hoci autobus ešte nebol na prasknutie, po asi hodinu a pol dlhom sedení a čakaní na odchod sme sa pohli. Zbadal som voľnú dvoj sedačku v zadnej časti, tak som opustil svoje miesto, kde bola rozmlátená sedačka a šiel si sadnúť tam.  Aj ja, aj Míra sme tak mali viac miesta. Úplne ideálne to však nebolo. Jedna sedačka mojej novej dvoj sedačky bola úplne rozmlátená, tá moja len trochu. Pod nohami som videl na cestu a vedľa v stene bola diera, cez ktorú na mňa fúkalo. Aha, tak asi preto tam nik nesedel. Celé to ale bolo ešte v pohode, až kým chlapík za mnou nezačal fajčiť. V klimatizovanom autobuse, chápete? Pred tým sme išli aj v takom, kde bolo vzadu normálne miesto oddelené pre fajčiarov. Tu nebolo, tak si to zapálil len tak na hulváta. Jednu cigaretu vychutnával asi pol hodiny, ako čistý retard. No a čo už vôbec nedokážem pochopiť, keď asi po pol hodinovej prestávke na jedlo sme nastúpili do autobusu a on si zas zapálil. To si nemohol vonku? Čistá demencia.

     Omámený nikotínom som cestou ako tak podriemával. Zaregistroval som, keď sme sa nalodili na trajekt a čakali, kedy odplávame. Potom mi klipli oči, otvoril som a stále sme tam boli. Hmm... Pozrel som okolo a nejaký Indonézan sa mi snaží niečo naznačiť. Ukazuje von a gesto, ako by fotil. Asi mi hovorí, že sme sa pohli, aby som sa šiel pozrieť von z paluby. No ok, aký milý. Tak som vstal, videl som že niektorí naši kolegovia sú tiež preč a pobral som sa von. Vyšiel som na palubu, nikde nikto. Potom som zbadal hajzle, tak som si tam odskočil. Ako som vykonal, čo som mal, išiel som späť do busu. No, ten tam ale nebol. Ocitol som sa dole, trajekt otvorený, autá už skoro nikde. Ou shit! Nemal som ani mobil, len vo vrecku pár tisíc a toaleťák. Rozbehol som sa teda von v nádeji, že ma tu nenechajú. A bežal som celkom dlhú trasu, na ktorej som beznádejne kričal na každého že: „Bus, bus...“ Našťastie som ho potom zbadal stáť obďaleč. Uf... Sedel som vzadu posledný z nás, takže si ani nevšimli, že chýbam. Iba vraj začal ten hajzel Indonézan, čo sa ma chcel takto zbaviť, budiť Míru zo slovami: „Your friend is not here.“ Tak som si teda sadol, predýchal, a pokračovalo sa.

     Z okna som začal sledovať krajinu. Prvé dojmi z Bali boli asi také, že majú tam zaujímavú architektúru. Teda aspoň nejakú typickú. Vyzeralo to pekne, príjemná zmena po zplácaných búdach v Surabaya a vidieku na Jáve. Tak isto tam je viac kokosových pálm a všade sa pasú kravy. No a premávka rovnaká, čiže hustá a pomalá.

     Z autobusového nádražia sme sa bemom (malá dodávka) prepravili do nášho ubytovania, ktoré zjednal Tom, ktorý tam na nás už čakal, lebo na Bali išiel pár dní skorej. Bolo to dosť v pohode. Izbu s dvoma posteľami a prístelkou, kúpeľňou so záchodom, vaňou a sprchou sme mali za 150 000 Rupií, čiže 50 tisíc na jedného. Takže 4€ za noc v najvychytenejšom turistickom letovisku na Bali nie je až také zlé, keď k tomu prirátam aj raňajky. Pláž, alebo stredisko v ktorom sme boli sa volá Kuta. Je tam plno Austrálčanov a iných turistov. Stretli sme aj Čechov, Slováka som však zas nevidel, ale vraj kamoši nejakého začuli. Miestni ľudia sú tu tiež iní. Vedia trochu anglicky a neoslovujú vás ‚hello mister‘, ale ‚hello my friend‘. Na ulici vám každý ponúka transport a obchodníci pokrikujú: „Bloody cheap“, na čom som sa strašne smial.

     Zašli sme hneď na pláž. Pláž je to obrovská, široká a dlhá niekoľko kilometrov. Nie je na plávanie, len na surfovanie. Všade si tam môžete požičať surf. No a tak sme aj učinili. Požičali sme si surfy a hor sa do vody. Všetci sme boli úplní začiatočníci, okrem Dominika, ktorý to už pár krát skúšal. Vo vode som si ľahol na surf, počkal na vlnu, nechal som ju zlomiť ďalej odo mňa a potom som čakal na penu. Ta potom išla k pobrežiu ešte celkom dlho, lebo bol odliv a more je tam dlho pomerne plytké. Prvá vlna ma takto chytila a už som sa viezol. Je to super. Proste sa veziete. Až na pláž. No a takto nejako sme sa zabávali počas našich prvých pokusov o surfovanie. Večer sme si ešte s miestnymi zahrali futbal na pláži pri zapadajúcom slnku. Nádhera.

Večer sme zašli na večeru a potom sme čakali na 22-hu hodinu. V tomto čase sa začína happy hour v klube Sky Garden. Čo to znamená? Jednu hodinu tam dávajú tri druhy miešaných drinkov zadarmo. A ešte jedna skvelá vec, vstup zadarmo a len pre ‚internationals‘. Prvý krát sme ako cudzinci mali nejakú výhodu. No samozrejme, že sa tam vždy nahrnú všetci turisti z celého strediska. No a Česi, však je to zadarmo, nemohli chýbať. No a takto sme zakončili prvý deň.

Deň, ktorý priniesol nečakanú zmenu plánov

     Na druhý deň sme sa rozdelili na dve skupiny. Dá sa povedať gendrovo, len Liviu sa netrafil. Ženské spolu s Liviom išli niekam na výlet, ja s chalanmi sme zostali v Kute, že pôjdeme na pláž. Volil som tak preto, lebo som bol unavený a chcel som si dať jeden deň takej pohodičky na pláži, bez cestovania hore dole a tak. Tak isto chalani plánovali tiež navštíviť tie miesta neskôr, takže som chcel ísť s nimi. A chápte, počúvať celý deň 4 Češky dokola, to by mi večer asi odpadli uši. J

      Keď sme prišli na pláž, už sme tam mali nejaké kontakty z futbalu u požičiavačov surfov. Tak sme si všetci prenajali za 100 000 Rupií surf na celý deň s tým, že nám dajú aj jednu lekciu. Aby sme aspoň základy trochu vedeli. Po pár inštruktážach na suchu sme sa dostali do vody a začali trénovať. Inštruktor nás vždy postrčil, keď prišla správna vlna a my sme mali trénovať naskakovanie na surf. Bol však príliv, takže voda bola trochu iná, ako večer. Pár krát sa mi podarilo naskočiť, ale asi po hodine ma to prestalo baviť a šiel som na pláž. Tam som len tak odpočíval až do obeda, zatiaľ čo chalani surfovali o sto šesť.

     Po obede sme sa vrátili na pláž a ja som si dal asi najluxusnejší beachsleep ever. Ľahol som si do tieňa a zalomil som na viac ako hodinu. A to poriadne natvrdo. Super. Potom som si hovoril, že by som mal ísť trochu surfovať, keď som si ten surf zaplatil, hoci sa mi až tak nechcelo vstávať. Bol už odliv, takže vlny sa lámali ďalej od brehu a pena potom išla poriadne dlho, až kým zastavila asi v po členky hlbokej vode. Hneď na začiatku sa mi podarilo pár krát pekne naskočiť a odviesť sa niekoľko metrov, dokonca som si skúšal aj zatáčať. Tak ma to začalo trochu baviť.

     No a potom to prišlo. Pri naskakovaní na surf som nejako zle skočil na pravé koleno. Zabolelo, tak som sa hneď hodil do vody. Na pravej nohe som mal aj priviazaný surf, takže to ešte tou nohou trochu trhlo. Noha ale vyzerala v pohode, tak som pokračoval. Naskočil som na surf znovu, zas tam niečo nezapadlo tak ako malo a koleno mi zostalo asi v uhle 100 stupňov ohnuté a nedalo sa vystrieť. Ocitol som sa vo vode rovno v mieste kde sa lámali 1,5 metrové vlny a nemohol som kopať nohami. Ale prešlo to a za pomoci vlny som sa nechal odviesť až na pláž a povedal si, že kašlem na to. Mohol som chodiť, hoci som trochu kríval, lebo som cítil, že koleno nie je úplne v poriadku. Vedel som, že s kolenami nie sú žarty, tak som si ešte dával stále pozor a ani futbal som nechcel ísť hrať, aby som to šetril.

     Večer sme išli zas do Sky Garden, tento krát nás tam však dotiahla iná akcia. Mali tam sushi all-you-can-eat od 6pm do 12pm za 50 000 Rupií. Rozumej, že za približne 4 € môžeš od šiestej do pol noci jesť koľko len chceš. Takže sme tam o šiestej naklusali a parádne sa najedli. Mali tam rôzne druhy sushi a niektoré z nich boli aj celkom chutné. Vraj je to dosť drahý cháles, ale ja by som za to veľa peňazí určite nedal, až také skvelé to zas nebolo. Večer pred polnocou sme sa tam samozrejme ešte vrátili a posledný krát sa najedli. No a takýto najedený som sa pobral na izbu spať.

     Už som skoro spal, keď som si povedal, že idem ešte na záchod. Tak som sa tam taký rozospatý dostavil, a to som radšej ani nemal robiť. Lebo pri vstávaní som urobil nejaký blbý pohyb pri ktorom mi do kolena strelila obrovská bolesť a ja som nebol vôbec schopný dostúpiť na pravú nohu. Doskákal som do postele a zaspal.

Hypnotizér ventilátoru

     Na druhý deň som vstal a situácia bola rovnaká. Nedokázal som chodiť. Na otázku Livia, či idem na raňajky som odpovedal: „Rád by som, ale nemôžem. Môžeš mi priniesť raňajky sem?“ Tak som si nechal doniesť raňajky do postele. Potom ma prišli pozrieť aj holky, ktoré spolu s Liviou išli opäť na výlet. Doniesli mi nejakú masť a elastický obväz. Dominik mi potom kúpil aj obrovský sáčok s ľadom. On nešiel v ten deň nikam, len na pláž, takže sa stal mojou opatrovateľkou. Priniesol mi obed, večeru, vodu, dal mi svoju elektronickú knižku, aby som si krátil čas čítaním. No je to sranda, ste na Bali a v tmavej izbe hypnotizujete celý deň ventilátor na strope. No aj to sa stáva. Čo však moju mysle zamestnávalo požehnane boli myšlienky, čo teraz. Nevedel som chodiť, všetci moji kamaráti sa už nemali vracať do Surabaya, ale pokračovať v cestovaní na Lombok. Na ceste domov som plánoval 4 dni cestovať po Malajzii a Singapure. Premýšľal som nad rôznymi možnými aj nemožnými variantmi. Jedno mi však bolo jasné, cítil som, že koleno nebude za 2 dni schopné chôdze, takže som musel vymyslieť, ako sa čo najlepšie dostať v takomto stave domov, domov rozumej v tomto prípade na Slovensko.

     Zostávať na Bali nemalo zmysle, takže misiou číslo jedna bolo: dostať sa do Surabaya. Myšlienka 12-15 hodín v autobuse ma však desila. Večer sme skočili na internet do kaviarne oproti hotelu. Nejako som sa tam dotackal. Najlepšie bolo, že keď som sa tam už horko ťažko doplazil, prišla na mňa sračka a hybaj späť. Ľudia po mne furt čumeli, keď ma videli krívať, a ešte sa aj smiali, retardi. Na internete som našiel letenky za celkom dobrú cenu a bolo mi jasné, že do Surabaya poletím. V predajni leteniek hneď vedľa som si za nejakých 380 tisíc kúpil letenku do Surabaya hneď na druhá deň ráno. Napísal som Andesovi a poprosil ho o pomoc. Hneď všetko začal vybavovať a zariaďovať tak, aby mohli po mňa prísť autom na letisko a odviezť do nemocnice. Tak isto som hneď dostal sms-ky od Hamdye a Wuri, učiteliek z prvej školy, kde som býval. Je super aj po takom krátkom čase v tak vzdialenej krajine mať okolo seba ľudí, čo sa o vás postarajú, keď to potrebujete.

     Ráno som sa teda naraňajkoval a Míra ma naložil na taxík, čo ma odviezol na letisko do Denpasaru, čo je asi 20 minút cesty. Tam som si hneď naložil batoh na vozík a opierajúc sa oň začal vybavovať letenku, check-in, a tak. Všetko som to zvládal a zanedlho som už nastupoval na svoj prvý vnútroštátny let do vrtuľového lietadla spoločnosti Lion Air. Let trval asi hodinu a bol veľmi príjemný. V Surabaya som si hneď nechal zavolať chlapíka s vozíkom, takže od autobusu až k autu ma pekne tlačil na vozíku. Von ma už čakal Andes spolu so šoférom a jedným Indom. Autom ma potom odviezli do International Hospital, vraj jednej z tých lepších.

     No popravde naozaj nevyzerala veľmi Indonézsky. Bola pekná, čistá a moderná. Hneď ma tam zložili na posteľ, zatiahli záves ako v seriály Pohotovosť a čakal som na doktorku. Tá ma hneď poslala na Röntgen. Tam nič nezistili, tak že sa mi na to musí pozrieť ortopéd. Ten vraj však odišiel do inej nemocnice, tak že či tam chcem zostať. Ja že nie, že nech mi povedia, kedy mám prísť na vyšetrenie a ja prídem. Ona že dobre, po chvíli zase prišla a povedala, že doktor je na ceste. Takže pohoda. Mimochodom, všetci tam hovorili anglicky, takže nebol problém v komunikácii, prekvapivo. Doktor postláčal, nikde ma to na dotyk nebolelo, a povedal, že je to v pohode, len je tam nejaká krv. Dostal som bandáž na spevnenie a barle. To bola ešte sranda, celý urgent mal zábavu, lebo nevedeli zohnať barle mojej veľkosti. Za starostlivosť a zdravotnícke pomôcky som zaplatil skoro 1,5 milióna, čo je asi 120€ a išiel som preč. Keď som sa dostal konečne do host family, zakotvil som na gauči k noťasu, tu som aj teraz, tu budem až do konca môjho pobytu. Odpočívať a prehovárať moje koleno, aby sa uzdravilo, lebo toho máme ešte veľa pred sebou.

Misia č. 2 – dostať sa do Európy

     Bolo mi jasné, že výlet do Singapuru sa nekoná. Musel som vymyslieť, ako zmeniť lety tak, aby mi to čo najlepšie nadväzovalo a zároveň ma to stálo čo najmenej. Vyskúšal som si teda služby call centier AirAsia aj Turkish Airlines. Bol som v celku spokojný. Nakoniec mnou zvolený variant vyzerá takto: Namiesto 20/8 odlietam zo Surabaya do Kuala Lumpur 22/8 večer. Do Kuala Lumpur dorazím pred jednou v noci. Budem sa musieť z LCC terminálu presunúť na International terminál, kde si nechám veci v úschovni batožiny. Táto časť cesty bude s barlami, batohom a obrovským kufrom najzložitejšia. Potom pôjdem do mesta, hoci aj o barlách. Tam už majú normálnu dopravnú infraštruktúru, takže nebude problém. Tam sa stretnem s CouchSurferom, u ktorého som mal pôvodne spať, a minimálne sa chcem odfotiť pri Petronas Towers. Večer sa vrátim na letisko a krátko po polnoci odlietam do Istanbulu, kde budem mať 2 hodiny na prestup do Viedne, takže ráno 24/8 už budem doma, vďaka časovému posunu. Takže toto je momentálny plán. Ešte možno stojí za zmienku, koľko ma toto zranenie stálo nákladov, ak nerátam 120€, ktoré mi zaplatí poisťovňa, tak za letenku do Surabaya som dal 30€ a za zmenu letu do KL približne 50€, takže dohromady by mali byť dodatočné náklady približne 80€. Na druhú stranu ušetrím za cestovanie, takže v konečnom dôsledku asi miniem menej. Budem však ochudobnený o množstvo zážitkov, čo ma štve, ale na druhú stranu na to vôbec nemyslím, lebo to nemá zmysel.  

     No nič, stalo sa – stalo. Mohlo to byť oveľa horšie, takže som rád, že som ako tak v pohode a že tu mám skvelých ľudí okolo seba, ktorí mi vždy pomôžu. Hoci prídem o pár cestovateľských zážitkov, na druhú stranu získam jeden, ktorý hocikto nemá. Treba si predsa všetko zažiť a čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ja žijem a som silnejší, a bohatší o ďalšiu skúsenosť. A takto to celé beriem, však domov sa už nejako dostanem...:-)

Malá ekonomická rozprava

     Okrem toho, že všetci obchodníci v Indonézii chcú maximalizovať predaj tým, že vás budú neustále otravovať, aby ste si od nich niečo kúpili, používajú aj zvláštnu cenovú politiku, nad ktorou som sa trochu zamyslel.  Áno, ide o jav všetkým turistom veľmi dobre známi, a to je ‚smlouvání cen‘. Neviem ako sa to povie Slovensky, zjednávanie ceny? To je jedno...

Ako to teda funguje

     Na ničom nemáte cenovky a každý obchodník, ktorý zbadá že ste ‚bule‘ (beloch) dá vám na všetko niekoľko násobne vyššiu cenu. Naivne si myslí, že tak na vás zarobí. Možno na niektorých absolútnych dementoch áno, ale väčšina turistov, ktorí prichádzajú do takýchto krajín o tom vie, takže začne cenu smlouvat. To, že o tom turisti vedia je zas len následok toho, že Indonézania túto cenovú politiku používajú, takže si za to môžu sami. Kupujúci teda začne smlouvat čo najnižšiu cenu, často oveľa nižšiu, ako je jeho ochota platiť za daný tovar na trhu. Maximalizuje tak svoj prebytok spotrebiteľa. Cena sa teda dostáva až tak nízko, že sa predajcovi ani nevypláca tovar za takú cenu predať, lebo je to pod jednotkovými nákladmi. Po pár minútach smlouvání je však predajca tak zaslepený vidinou predaja a výnosu, že pristúpi aj na tak nízku cenu, len aby predal. Obchod sa teda uskutoční, racionálne zmýšľajúci kupujúci dostane tovar za nízku cenu, ktorá je nižšia ako jeho ochota platiť, tým maximalizuje svoj prebytok. Na druhú stranu predajca získa za predaný tovar len minimálny, až by som povedal že žiadny, zisk. Nevie o tom, je hlúpy a je rád, že vôbec predal.

Príklad: Pri Borobudure chcel Míra kúpiť takú malú drevenú masku na stenu. Prvá cena bola asi 50 000 Rupií. Začali sme smlouvat a Mírova nabídka bola 10 000 Rupií. Viac za tú masku dať nechcel. 10 000 Rupií je približne 0,84€. Už pôvodná cena bola celkom dobrá. Niekedy obchodníci prestreľujú oveľa viac. Každopádne 0,84€ za ručne vyrábanú drevenú masku je aj na Indonéziu nehorázne nízka cena. Obchodníčka trvala na tom, že to predá za minimálne 15 000 Rupií. Míra povedal, že nie a išli sme preč. Po pár metroch sa za nami predavačka rozbehla a s maskou v ruke hovorí, že 10 000 Rupií je OK. Tak teda kúpil masku za 10 000 Rupií. Mimochodom, ja som podobnú vec kúpil za oveľa viac, a prečo? Lebo som si proste tú vec cenil na takú sumu a už cena za ktorú som to kúpil sa mi zdala výhodná.

Ako by to mohlo fungovať

     Ak by obchodníci mali ceny fixne stanovené, ľudia by o tom vedeli a nik by neprišiel do Indonézie s cieľom smlouvat cenu na každom kroku. Myslím si, že väčšina turistov, ktorí sem prídu si chcú niečo odniesť, takže nejaké tie suveníry a iné veľmi potrebné a užitočné veci by si u miestnych predajcov kúpili. Boli by za ne ochotní platiť oveľa väčšie peniaze, ako za ne platia teraz, vďaka hlúpej cenovej politike predajcov. Tak isto, ak by si predajcovia stanovili ceny na úrovni priemerných nákladov, alebo dokonca vyššie, aby dosahovali na každej jednotke predaja aj učetný zisk, stále by tie ceny boli pre turistov pomerne nízke. Turisti by teda nakupovali za pre nich priateľské ceny, predajcovia by mali na každom predaji určitý zisk. Možno by im kleslo predané množstvo, pretože teraz si ich tovar kupujú kupujúci často len pre to, že je to šialene lacné, a pri normálnych cenách by si kúpili len to, čo naozaj chcú. Klesol by im ale neziskový, stratový, predaj. Zisk by im však stúpol a zvýšil by sa teda aj prebytok predajcu na úkor prebytku spotrebiteľa. Blahobyt v krajine by sa teda tiež zvýšil.

     Na základe tejto úvahy, ktorá síce nie je podložená žiadnymi dátami si myslím, že smlouvání cien má negatívny dopad na ekonomiku v Indonézii a ľudia sú tu stále tak hlúpi, že to nevidia, a sami sebe tak škodia. Preto je táto krajina svojou úrovňou tam kde je, aj napriek tomu že disponuje nádherným prírodným a kultúrnym bohatstvom. 

Karimunjawa alebo Chorvátsko 2011

     V Surabaya som sa dlho neohrial, lebo ako sme už mali naplánované, v piatok večer sme nabrali smer Jepara, odkiaľ sme sa mali trajektom odviesť až na súostrovie Karimunjawa, ktoré sa nachádza severne od Jávy. Keďže trajekt nechodí každý deň, museli sme náš pobyt natiahnuť až do utorka, takže niektorým to nevyhovovalo, lebo museli v pondelok a utorok pracovať, preto sa k nám nik nepripojil a zostava zostala rovnaká z minula, teda ja, Míra, Lenka, Tom a náš verný rumunský priateľ Liviu.

Strastiplná cesta do raja

     Na cestu sme sa vydali v piatok večer. Mali sme informáciu, že nám ide priamy autobus do Jepary o 20:30 a napodiv aj tak bolo. Na stanicu som prišiel prvý a začal som zisťovať, odkiaľ to má ísť a tak, takže klasická komunikácia s miestnymi otravovačmi, ktorí sa samozrejme na mňa vrhli hneď ako som sa tam objavil. Nakoniec sme sa dozvedeli odkiaľ to ide a prekvapivo celkom načas sme nastúpili do pekného, klimatizovaného autobusu. Cena 65 000 Rupií bola fakt v pohode, lebo okrem už spomínaných vecí sme tam mali aj toaletu a autobus bol poloprázdny, takže 7 hodinová cesta bola vcelku príjemná. Inak aby ste vedeli, tak aj v autobuse majú tie hajzle na svoj spôsob, rozumej hneď vedľa toalety je nádrž s vodou a kýblik. Pri jazde to tam všade špliecha, ale to nikomu nevadí, hlavné že majú kýblik a vodu. Cestou sme sa dokonca zastavili niekde na jedlo, ktoré sme dostali po ukázaní cestovného lístku, takže za tých 65 litrov (5,40€) to bolo fakt super.

     Ráno už ani neviem kedy to bolo sme boli v Jepare. Či je ráno, či je večer, či je hlboká noc, otroci na trojkolesových bicykloch hneď vybehli k autobusu a ešte sme len vystupovali a už nás vítali a ťahali na svoje tátoše, že nás odvezú kam len budeme chcieť. My sme sa na cestu do prístavu vybrali pešo, lebo sme mali dosť času a vedeli sme cestu z minula. Tak sme sa teda prešli ešte za tmy Jeparou, ktorá sa už zobúdzala do ďalšieho Ramadhánového dňa svojimi moslimskými škrekotmi, ktoré sa ozývali z každej mešity po ceste.

Lístky začínali predávať až o 6:00 tak sme tam na lavičkách driemali, až kým nás nezobudili prichádzajúci ľudia, medzi ktorými sme začuli Češtinu. Áno, zase Česi. A najväčšia sranda bola, že to bola skupinka nejakých Češiek, ktoré boli tiež na stáži cez AIESEC. A nebola to jediná skupina krajaniek, lebo onedlho dorazila ďalšia 5 členná skupinka, kde boli zas 4 Češky, tento krát medičky na stáži, nie však cez AIESEC. Každopádne za svoj pobyt tu som nestretol ani jedného Slováka, zato Čechov je tu všade kopec. Kde sú všetci Slováci? Česi sú asi fakt väčší cestovatelia, ako my.

     Plavba trvala 6 hodín a celkom to s nami hádzalo. Sedel som hore na palube a kochal sa šírim morom, ktoré bolo všade navôkol. Myslím, že som si aj dal polku Kinedrilu, len tak pre istotu, aby som nedopadol ako miestni mladí námorníci, ktorí sedeli vedľa mňa a striedali sa v zvracaní cez palubu. No, chlapci asi netrafili povolanie.

     Po zakotvení v prístave sme vystúpili a začali rozmýšľať, čo ďalej. Samozrejme, že sme prišli len tak ‚na hulváta‘ a nemali sme zaistené žiadne ubytovanie ani sprievodcu. Rozhodli sme sa prenasledovať Češky, tie medičky, lebo sme už vedeli, že oni ubytovanie aj sprievodcu majú a chceli sme sa k nim nasockovať. Sranda bola, ako si vykračovali aj so svojimi kuframi na kolieskach so svojím sprievodcom a my tak 50 metrov za nimi. Až sme ich dobehli a popýtali sa sprievodcu kam idú a tak. Nakoniec sme sa dohodli, že nás zoberie tam, kde majú oni zaistené ubytovanie. Najskôr sme sa stavili v miestnom warungu na obed a už sme sa plavili v malej loďke na neďaleký ostrov, ostrov žralokov.

     Na ostrove nebolo v podstate nič, ale hneď pri pobreží bolo ubytovanie v takých tých domčekoch na vode. Určite si viete predstaviť tie fotky z katalógu drahých exotických dovoleniek v ďalekých krajinách. No mohlo to tak vyzerať, keby sa o to viacej starali. Stále tam bolo plno rôznych dosák len tak pohodených, spolu s iným materiálom, ktoré dosť kazili dojem z tohto jedinečného obydlia. Nakoniec sme si zobrali dve izby s kúpeľňou, každú za 90 000 na noc. Nebolo tam v podstate nič, len posteľ a v druhej matrac. Cez škáry dosiek bolo pod nami vidieť priezračnú vodu. Tak isto to vyzeralo v kúpeľni. Hajzlová misa na turecký spôsob ústiaca priamo do mora. Takže pri každom spláchnutí kýblikom sme mohli počuť, ako to šliape priamo pod nás. Parádička.

     Večer nás náš prievozník Cháron previezol loďou na druhý breh do mesta, kde sme chceli nájsť nejaké jedlo a kúpiť si niečo na druhý deň. V malom ostrovnom mestečku sa dá nájsť akurát pár malých obchodíkov a je tam jeden podnik – akože reštaurácia, kde sme aj s našimi novými kamarátkami skončili. Dal som si pivo a niektorí aj jedlo. Všetko im tam ale trvalo nehorázne dlho a dokonca Tom sa svojej polievky ani nedočkal, lebo sme odišli. Nebudeme tam na jednu polievku čakať 2 hodiny. Strašné služby, ale čudujete sa, keď na ostrove nemajú žiadnu konkurenciu?

     Ako som už spomínal, ostrov som nazval ostrovom žralokov a prečo, to je jednoduché. Priamo vedľa našich domčekov bol totižto prírodný bazén v ktorom ich niekoľko plávalo. Ľudia tam chodievali celý deň, aby si s nimi mohli zaplávať a vyfotiť sa. No a my, keď sme sa večer vrátili a mali nakúpené ešte po jednom pive, samozrejme že sme s chalanmi neodolali a dali sme si ich v tom bazéne spolu so žralokmi. No sranda. Samozrejme, že sme nespali v trápnej izbe, ale ustlali sme si pekne vonku na terase. Ja s Tomom sme mali karimatky a spacáky, Míra ako vždy na hulváta, prikrytý len dekami ukradnutými z lietadla spal spolu s Liviom na matraci. Iba Lenka, ktorá bola trochu chorá zostala v izbe. V noci trochu fúkalo a náš Rumunský kamarát to nevykryl a tak som ho nad ránom našiel v izbe schúleného ležať na zemi. Vyzeral srandovne. Mne je vďaka karimatke a spacáku, ktoré všade vláčim so sebou vždy veľmi luxusne, nech sa deje čo sa deje, nech sme kdekoľvek.

Prvý deň

     Ráno sme sa zobudili a spoločne naraňajkovali. Objednali sme si u pani domácej – boss lady raňajky za 15 000 pozostávajúce z kuraťa, ryže, ryby, a neviem čoho ešte všetkého. Proste parádne sme sa najedli. Potom sme sa nalodili na loď spolu s (už aj naším) sprievodcom a vydali sa na plavbu. Ako sme sa blížili k neďalekému ostrovu, začala sa pred nami ukazovať jasne modrá voda mora, ktorá obkolesovala tento ostrov. Zastali sme neďaleko neho rovno nad nádhernou koralovou bariérou, ktorá obkolesovala pobrežie ostrova, niekedy len pár centimetrov pod hladinou.  Tu sme mali prestávku na šnorchlovanie. Ja som si vystačil aj so svojimi plaveckými okuliarmi. Dokonca je mi to aj pohodlnejšie, lebo môžem sa voľnejšie pohybovať pod hladinou. Koraly boli fakt nádherné. Rôznorodé, farebné, ako z dokumentárneho filmu na Discovery. Voda pod loďou bola dostatočne hlboká, tak sme si mohli aj kus zaskákať. Voda mora je okolo tohto súostrovia naozaj teplá, jednak vďaka stálemu horúcemu počasiu a tiež malej hĺbke.

     Našou ďalšou zastávkou bol ostrov. Pomerne malý, s palmami a jedným domčekom. Okolo nehu bol len snehobiely piesok. Loď zastala niekoľko desiatok metrov od brehu, takže na breh sme sa museli prebrodiť. Bolo to proste nádherné. Na ostrove bolo pár ľudí, ale aj tak tam stále bolo cítiť čaro opusteného ostrova uprostred oceánu. Tu náš sprievodca spolu s kapitánom lode pripravili len tak na ohni obed. Nebol však pre nás, lebo mi sme to nemali dojednané, takže sme len ako pravé socky čakali, čo zostane. Nakoniec toho zostalo dosť a naše České kamarátky nás o hlade nenechali. Dali sme si fantastickú rybu a napili sa z čerstvého kokosového orechu. Teda ja som sa nenapil, to som napísal len preto, lebo to dobre znelo, mne tá biela sračka nechutí, ja mám rád len čistý kokos.

     Najedený sme opustili tento nádherný ostrov a zamierili k hlavnému ostrovu Karimunjawa a k jednej jeho pláži. Bola opäť nádherná, lemovaná pravými kokosovými palmami, ako z filmu. Tak sme sa trochu prešli po pobreží porobili fotky a vrátili sa späť do nášho ubytovania na vode, kde na nás už netrpezlivo čakali žraloky, s ktorými sme si pred večerom trochu zaplávali.

     Večer klasika. Išli sme do mesta kúpiť nejaké zásoby a najesť sa do jediného podniku čo tam je. Dal som si vraj kurací steak s barbecue omáčkou či čo. No ako je už v Indonézii normálne, bola to zas mega porcia z ktorej by sa najedlo tak trojročné decko. Tak som si ešte na ulici kúpil moju obľúbenú vec, také malé rožteky s banánom vo vnútri. Strašne mi to chutí, ako všetko banánové, teda okrem varených banánov, to je fakt grc.

Druhý deň

     Na druhý deň ráno sme sa zas výdatne naraňajkovali morských príšeriek a vydali sa na plavbu. Tento krát nás odviezli pomerne ďaleko k ostrovu na ktorom sídlil nejaký druh orla či čo. Tu sme zas trochu šnorchlovali. Bolo to pekné, najviac sa mi to ale páčilo, keď som odplával ďalej smerom na šíre more. Tam bola voda už hlbšia a ja som nevedel tak dobre rozoznať, čo sa dolu ukrýva. Až keď som sa nadýchol a ponoril tak 4 metre hlboko, ukázal sa mi nádherný koralový svet obývaný rôznymi druhmi rýb. Bolo to super, škoda len že nevydržím pod vodou s dychom o trochu dlhšie.

     Potom sme šli zas na ďalší ostrov, ktorý bol už úplne bez turistov a jedinými ľuďmi tam boli dvaja obyvatelia, ktorí sa o ostrov starali. Oni tam fakt žili život na opustenom ostrove. Voda okolo neho bola opäť plytká a dokonca sme aj uviazli. Tak sme museli vystúpiť a tlačiť loď aby sa uvoľnila. Takže okrem tlačenia auta už viem aj aké to je tlačiť loď. Piesok tu bol opäť bielučký a voda niekoľko desiatok metrov od pobrežia siahala tak maximálne po kolená. Bolo to nádherné. Sprievodca nám opäť pripravil obed na ohni, tento krát sme ryby mali objednané aj my, takže sme sa zas parádne najedli.

     Cestou späť sme sa stavili neďaleko nášho ostrova na takom mieste, kde vlastne vzniká nový ostrov. Je to miesto uprostred mora, kde voda siaha po členky a je tam všade piesok. Nikde tam už začínali rásť prvé stromy. Tu sme si mohli pozrieť evolúciu ostrova v rannom štádiu. Piesok sa tu počas nasledujúcich desiatok rokov bude usadzovať viac a viac, vegetácia sa rozšíri a vznikne nový ostrov zo všetkým čo k tomu patrí. No bolo to zaujímavé.

     Večer sme prekvapivo opäť zamierili na hlavný ostrov. Najedli sme sa. Tento krát som si dal nasi goreng special, rozumej ryžu s morskými príšerkami. Ha, už sa celkom vyznám v tých ich jedlách. Nie je to zas až tak ťažké, nemajú ich totiž až tak veľa. Bol to náš posledný večer, tak sme chceli spraviť nejakú rozlúčku a kúpiť niečo na pitie. Cez deň sme sa skamarátili s Nixonom, Indonézanom, ktorý tam bol tiež s nami a mal strašne srandovný, taký opičí smiech. Ten nás spolu s našim kapitánom lode, Cháronom, zobral na motorke do nejakého obchodíku. Tam sme kúpili vraj Indonézsku vodku. No na nič také sa to nepodobalo, skôr to vyzeralo ako nejaké hnusné víno, z ktorého asi dostal Tom slušnú sračku. No skúsili sme. Nixon potom ešte niekde kúpil ohňostroje. Áno, rakety ako na Silvestra tu celkom fičia a každý večer môžete vidieť, ako sa niekto zabáva. Asi k nim práve teraz dorazila zábavná pyrotechnika, tak prežíva svoj boom. Večer sme teda trochu posedeli, vystrelili pár rakiet a šli spať, lebo ráno sme museli skoro vstávať.

 Strastiplná cesta do Surabaya (všimnite si rým s prvým podnadpisom J)

     Ráno sme vstali, raňajky sme nemali, lebo bolo príliš skoro a loďou sme sa okolo šiestej odplavili na ostrov. Pešo sme sa presunuli až do prístavu, cestou kúpili niečo málo na jedenie a rozlúčili sa s týmto nádherným súostrovím. Čakala nás veľmi dlhá cesta do Surabaya. Najskôr sme sa opäť 6 hodín plavili. Rozložil som si karimatku v tieni hore na palube a väčšinu cesty som prespal, prípadne predriemal. Hádzalo to s nami ešte viac ako minule, dal som si ale zas preventívneho Kinedrila, takže som sa nebál komplikácií. V prístave v Jepare sme sa ešte stretli s našimi Českými kolegyňami, ktoré ale išli inou loďou. Tou rýchlejšou, ktorá má v Jepare len prestávku a pokračuje do Semarangu. My sme samozrejme volili lacnejšiu variantu. Však lístok na trajekt stál len 31 000 Rupií.

     Autobus nám nešiel tento krát priamo. Museli sme opäť prestupovať v Kuduse, do ktorého sme sa odviezli neklimatizovaným, ale za to poloprázdnym autobusom, takže cesta bola celkom v pohode a ani sme nemrzli. V Kuduse sme potom prestúpili na druhý autobus, ktorý už klimatizáciu mal, takže sme celkom mrzli. Nebolo to také luxusné ako na ceste do Jepary, ale určite to bolo lepšie cestovanie ako v ekonomi buse, v ktorom sme sa z Kudusu do Surabaya drgali minule. Dorazili sme do Surabaya niečo po polnoci, takže sa opakoval scenár z minula a šiel som spať k Mírovi, kam sme sa odviezli tým takým miestnym mikrobusom, akože taxi. Ráno ma vyzdvihla host-lady a hodila do školy. Samozrejme som tam nemal čo robiť, takže som sa trochu učil a potom šiel zas do McDonaldu, kde som si dal raňajky a kávu, ale hlavne posurfoval po internete, lebo to je asi jediné miesto, kde ako tak ide a môžem aspoň odpovedať na maily v režime basic HTML.

     Do konca môjho pobytu v Indonézii zostáva 10 dní a 6 z nich strávim spolu s našou Českou skupinkou na Bali. Takže moja veľká letná dovolenka pokračuje. Už sa neviem dočkať, až sa zas vydáme na cestu, tento krát smer Denpasar (Bali).


Video:
Českí turisti v Chorvátsku
Najluxusnejší hajzel

Tour de Central Java

     Začína sa Ramadán a pre nás to znamenalo 3 dni voľno, takže víkend sa nám natiahol na 5 dní. V početnej zostave sme sa rozhodli navštíviť chrámy v okolí Jogjakarty a v trochu oklieštenej zostave pokračovať smerom na sever na Semarang.  Zostava teda na prvú časť cesty bola Dominik, Míra, Lenka, ja, Livio, Michelle, Milla a Jay. Mali sme aj dvoch Indonézanov, takže všetko malo ísť ľahšie. V piatok v noci o 11pm sme vyrazili autobusom zo stanice Purabaya a nabrali smer Jogjakarta.

Prambanan

     Našou prvou zastávkou bol Hinduistický chrám Prambanan. Nachádza sa v meste Prambanan (prekvapivo) tesne pred Jogjakartou. Dorazili sme tam ráno tesne po východe slnka. Zaplatili sme celkom mastné vstupné (na Indonéziu), samozrejme turistické. Pretože miestni návštevníci to majú oveľa lacnejšie. Našťastie sa dalo ísť na študentské, ale chceli ISIC, takže nie všetci dostali zľavu. Zaujímavé, ako dokážu byť Indonézania občas precízni, lebo naše preukazy si dokonca aj kopírovali.

     Chrám vyzerá zaujímavo. Skladá sa z niekoľkých menších, ktoré vyzerajú ako také vežičky. Vo vnútri skoro nič nie je, maximálne jedna socha. Takže nečakajte maľby ani obrovské klenby, ako v našich chrámoch. Dookola je mnoho ruín, ktoré zostali z chrámu po zemetraseniach. Teraz to akože skladajú dohromady. Občas sa síce trochu seknú a namiesto hlavy majú sochy ruky, ale to je v pohode. Bolo ráno, turistov málo, takže celkom príjemne. Prešli sme si to celé aj spolu s priľahlým chrámom podobného druhu a pred odchodom sa zastavili na nejaké jedlo.  

Jagjakarta

     Jogjakarta je vraj jedno z najkrajších miest v Indonézii a asi to je aj pravda, lebo občas sa to na normálne mesto aj podobalo. Dokonca tam mali aj MHD. Vyzerá asi takto. Zástavka je uzavretá, vstupuje sa na ňu cez turniket, ktorý ovládajú asi dvaja ľudia. Zaplatíš 3000 Rupií a oni ťa pustia. Pri mieste na nástup, ktoré je nad vozovkou asi pol metra stojí ďalší človek, ktorý to tam akože riadi. Príde autobus, pristaví dvere k tej rampe na nástup a začnú vystupovať ľudia na tú preplnenú uzavretú zástavku, z ktorej potom druhou stranou vychádzajú von. Hneď ako vystúpi posledný začne sa boj, malí Indonézania sa začnú zbesilo tlačiť dnu, a to stále, aj keby bol autobus prázdny a nastupovali by štyria, stále sa budú pchať ako židia do neba. Po nástupe človek, ktorý je zas v autobuse pri dverách, zatvorí dvere a ide sa. Takže na každej zástavke majú minimálne troch zamestnancov, v každom autobuse dvoch. Aby to všetko zvládli.

     Naši Indonézski sprievodcovia nám mali zabezpečiť ubytovanie. Vraj to bude lacné, lebo na izbu sa napraceme viacerí. Prídeme tam a z očakávaného hostelu je celkom slušný hotel. Jay už zaplatil jednu izbu – dvojku. Bola dosť malá, veľa by sa nás tam nezmestilo. Chceli brať ďalšie, ale my sme samozrejme nechceli. Však na čo je nám čistá izba s LCD televízorom, kúpeľňou a neviem čím všetkým, my sa potrebujeme len vyspať. Tí Indonézania fakt nevedia cestovať, hlavne AIESECári. Neviem, či sú tam všetci akože bohatí, alebo len pred nami sa chcú vyťahovať, ale vláčia nás do zbytočne drahých ubytovacích zariadení, keď nám stačí oveľa menej. Tak sme ich tam nechali, keď už to zaplatili, tak nech tam zostanú. Nakoniec tam spali traja ľudia a vyšli ich to na osobu okolo 100 000 Rupií. Čo na európske pomery je dosť málo, tu sme ale v Indonézii. My, Čechoslováci sme vyšli na ulicu a začali chodiť od hotela k hotelu a pýtať sa na ceny a miesta. Inak ulica plná bielych, fakt vidno, že toto mesto je trochu turistickejšie. V Surabaya som v živote nevidel toľko bielych. Nakoniec sme našli dva hoteli. V jednom bola noc za v dvojlôžkovej izbe za 70 000 Rupií, v druhom za 80 000 Rupií aj z raňajkami. No a teraz si predstavte, ako sme začali špekulovať. Či zoberieme drahšiu s raňajkami, ktoré budú aj tak malé, alebo tú lacnejšiu bez. Dumali sme špekulovali, až sme sa začali smiať, že sa vlastne bavíme o rozdiely 0,80€ (20 Kč). Tak sme nakoniec zobrali tú drahšiu aj s raňajkami a noc nás teda vyšla na 40 000 Rupií (3,30€).

     Večer sme sa išli poprechádzať po meste a zašli konečne do hospody. Samozrejme tam bolo plno turistov, takže iba biele osadenstvo. Do 20:00 mali happy hour a miestne pivo Bintang stálo 22 000 namiesto 25 000, tak sme to využili. Inak pivo je tu drahšie ako u nás. Veľký Bintang (620 ml) sme teda mali za cca 1,80€. Celkom dosť vzhľadom na to, že sa za 0,40€ vo Warungu najete. Míra sa tu stretol so svojimi českými kamarátmi, ktorí boli tak isto v Jogjakarte, tak nás tam bolo zrazu plno. Jeden z nich, Tom, zostal s nami. Cestuje domov zo Sydney, kde pracuje a študuje, a teraz trochu cestuje po Indonézii. Pridal sa k nám na našej ceste a bude s nami viac menej až do konca môjho pobytu, lebo on má let zo Singapuru vtedy, keď ja z Kuala Lumpur, a pred tým tak isto má pár dní v Singapure, takže sa tam nakoniec ešte aj stretneme. No sranda. Pivo aj s hamburgerom čo sme si v hospode dali padlo super a tak sme večer sladko zaspali.

Borobudur

     Ráno som vstal a zistil, že nie sme sami. Na zemi pri dverách bol na chrbte asi 3 cm veľký šváb, ktorý sa márne pri celej svojej tučnote snažil otočiť späť na nohy. Neviem ako sa tam ocitol, ale nechali sme ho tak, nech si to užije. Ja som sa ho bal dotknúť, čo ak by mi ušiel, a prišliapnuť sa ho nedalo, veď to bolo kus mäsa.  Dali sme si raňajky na streche hotela, čo bolo celkom fajn a vydali sa na cestu, ktorá miestnou dopravou trvala skoro 2 hodiny. Keď sme dorazili k Borobuduru, čo je pre zmenu zas Budhistický chrám, samozrejme hneď na nás vybehla tlupa malých ukecaných Indonézanov a chceli nás voziť na tých ich vozíko-bicykloch, ktoré volajú [beťa], či ako. K vstupu sme došli pešo samozrejme. Zaujímavé bolo, že opäť pre international visitors majú osobitný vstup, kde sa platí aj obrovské vstupné. Prišli sme tam a trochu sme sa s miestnou slečnou, ktorá bola opäť veľmi striktná, čo sa týkalo študentskej zľavy, pokecali. Však nestáva sa nám až tak často, aby sme mohli niekomu na plnú hubu vynadať, že sú rasisti. Tak sme si to teraz užili, aj keď za to chúďa slečna nemohla. Ale tak tú študentskú zľavu všetkým mohla dať, no... Akože za tú cenu máme lepší servis. (Samozrejme, že na ich servis kašleme, mi pozeráme len na lova...) Mohli sme si dať takzvaný welcome drink, kávu, čaj a zobrať fľašu vody. Tak sme si samozrejme dali, však je to v cene.

     Borobudur je obrovský, kaskádovitý pyramídový chrám. Na každom okruží sú rôzne sochy Budhu a iné zobrazenia. Výhľad na okolie je tiež nádherný. Na vrchole sa nachádzajú také ako keby zvoncové útvary z kameňov a vo vnútri každého je Budha. Jeden je otvorený, tak sme si ho fotili, ale uhol nebol najlepší, lebo sme boli príliš nízko. My sme ho chceli mať ale odfoteného z takej pozície, z ktorej ho bežný turista fotiť nemôže. Tak sme vymysleli zas prasárnu. Dominik, ktorý ma bezmála 2 metre zobral mňa s mojimi 187 cm a 65 kg na plecia. Zodvihli sme sa tam ako taký stožiar, medzi tými malými aziatmi čo majú ledva 1,5 m. To ste mali vidieť, ako na nás kukali, hneď sa hlavným bodom záujmu ich objektívov stalo naše predstavenie, a nie trápna socha Budhu. Tak som ho pofotil a pomaly zliezol dole. Bola to dosť výška, celkom sme museli balansovať. Ha ha...

     Po návrate do Jogjakarty nás čakala rozlúčka a naša výprava sa zmenšila o Dominika, Michelle a dvoch Indonézanov. Takže sme zostali po prvý krát sami.

Merapi volcano

     Rozmýšľali sme čo ďalej. Tom bol deň pred tým na takom platenom výlete, kde vás zoberú autom niekam na stráne sopky Merapi, dajú vám bicykle a vy to zjazdujete krásnou prírodou dolu. Parádička, niečo takéto sme chceli. Nakoniec padla voľba na nočný výstup na sopku Merapi. Aby mohol ísť aj Tom, lebo na bicykle by znova nešiel. Začali sme teda na našej ulici hľadať travel, ktorý nám to dá za najlacnejšie. Nakoniec minimum čo sme dokázali vykecať bolo 200 000 Rupií, ale aj tak v pohode, cca 17€. Lenka s nami nešla, lebo má problémy s kolenom a asi by to nezvládla.

     O 10pm nás vyzdvihol chlapík autom a odviezol nás do dedinky po sopkou. Tam sme dorazili okolo polnoci a povedali nám, že odchod hore je až o 01:00, tak sme tam v takej predsieni v prievane akože ležali na sedačkách a čakali. Bola tam už celkom zima. O jednej prišli dvaja sprievodcovia, čo mali ísť s nami. Vraj na 3 osoby jeden, bolo nás 4, tak museli dvaja. Vybrali sme sa teda cestou hore. Najskôr asfalt, potom hlina a sopečný prach. Lampu mali len sprievodcovia a ja čelovku. Bolo to zaujímavé, svah na strane bol občas fakt strmý, ale až tak sme to nevideli, len keď som čeloukou zasvietil do tej prázdnoty. Pred sebou som v svetle videl, koľko čiastočíek popola tam lieta, tak som si cez ústa dal šatku podobne ako na Brome, aby som to zbytočne nedýchal. Stúpali sme vyššie a vyššie, bolo stále chladnejšie a chladnejšie. Výhľad na rozsvietené mestá pod nami bol ale čoraz lepší a lepší, v tme sa za nami začal črtať masív neaktívnej sopky Merbabu. Asi po troch hodinách šliapania do kopca sme sa dostali na taký otvorený hrebeň, kde zrazu sprievodcovia urobil oheň. Ja netuším ako, proste zrazu to tam horelo. Bola tam ešte jedna výprava s nami, nejaký Francúzi. Mysleli sme si, že je to len prestávka a pôjdeme ďalej, ale oni sa tam zakempovali a ani nič nám nepovedali. Tak sme usúdili, že sme došli na miesto, z ktorého budeme sledovať východ slnka. Výška bola cca 2600 m.n.m., takže asi 300 výškových metrov pod vrcholom Merapi. Hore sa z bezpečnostných dôvodov nedá ísť. Veď aj tak, táto sopka je pomerne činná a v roku 2010 chrlila lávu celkom požehnane -  jedna radosť, a ničila okolité obydlia.

     Sprievodcovia sa pri ohni zabalili do handier, schúlili a asi začali hybernovať alebo čo. My sme išli skapať zimou. Chalani mali len kraťasi, tričko a mikinu. Ja som mal aspoň dlhé tenké nohavice, ale inak som na tom nebol lepšie. Do východu slnka zostávalo viac ako hodina a pol, veľmi krutá hodina a pol. Tiskli sme sa tam k sebe vedľa toho ohníka a snažili sa čo najviac ohriať, hoci nám mohlo byť zpredu teplo, chrbát nám mrzol, a naopak. Oheň pomaly dohorieval a nikoho zo sprievodcov nenapadlo nájsť ďalší kus dreva, ktorého ako si určite viete predstaviť na hrebeni sopky, ktorá nedávno chrlila lávu, bolo požehnane na každom kroku.  Tí boli zahybernovaní a mali na saláme. Tak som sa teda zobral ja. Motal som sa okolo, občas mi celkom lepilo, keď som zistil, že sa mi celkom šmýka na tom popole v strmej stráni a podo mnou prázdnota. Našiel som nakoniec pár zosušených konárov a doniesol k ohňu, aby som priložil pre blaho všetkých. Ach aký som ja len šľachetný.

     Nakoniec sa konečne začalo rozvidnievať.  Jedna vec, čo ma mrzí je, že mi došli baterky vo foťáku a veľkolepé divadlo prírody na ktorého začiatku sme práve boli som nemohol zaznamenávať, ale na druhú stranu som si ho zas viac vychutnal a všetky zábery, ktoré sú fakt úžasné, má Míra. Zore menili farbu každú minútu, nádherné farby. Blikot svetiel z miest pod nami pomaly mizol. Vybehli sme ešte o niekoľko metrov vyššie, na takú rovinu a odtiaľ sme to sledovali. Zrazu z poza ďalekého obzoru vykukli prvé lúče oranžového slnka. Nádhera. Celá obloha menila farbu doslova každú sekundu. Slnko stúpalo hore pomerne rýchlo. Na druhú stranu, západne od Merapi zas bola v dolinách hmla a obloha dostávala zas rôzne farby, hlavne odtiene fialovej. Bolo to úžasné. A to nebolo všetko, len prvé dejstvo, vyvrcholenie ešte len malo prísť. Slabá hmla sa začala vo vetre dvíhať z doliny, smerovala priamo na nás a krásne oblietavala hrebeň hory. Bolo to neskutočné. Chvíľu bola taká hustá, že všetko okolo nás žiarilo na žlto, ako by sme boli práve vstupovali do neba, alebo čo. Proste nádhera. Nakoniec hmla prešla, ostala tmavo modrá obloha a ticho. Bolo po predstavení. Deň sa začal. Dali sme si ešte pár fotiek, horalky, ktoré som doniesol ešte zo Slovenska a vydali sme sa na zostup.

     Ešte pred tým mi muselo niečo padnúť do oka. Strašne ma rezalo. Najskôr mi Míra vybral mihalnicu, čo som tam mal, tak som si myslel, že bude dobre, ale prd. Rezalo to ešte viac a občas som fakt nemohol ani chodiť, lebo každé žmurknutie pravého (zdravého) oka znamenalo pohnutie ľavého a to bol pocit, ako by vám niekto pichal ihlou priamo do oka. Vraj som tam ale už nič nemal. Jednooký som teda zostupoval a rozmýšľal, čo budem robiť. Kde pôjdem do nemocnice a hlavne akého Indonézana tu zoženiem, aby mi pomohol komunikovať, lebo tu anglicky nevie fakt nikto. Oko strašne slzilo, ale zrazu to pichanie prestalo. Musel som tam mať nejaký malý bordel, ktorý sa pri tom jednookom plači vyplavil. Bola to neskutočná úľava, aj keď oko zostalo v zlom stave a prakticky som na neho nevidel. Ale v pohode, Míra mi požičal kvapky a na druhý deň už bolo v stave, že aj šoférovať by som si trúfol. Teraz je už všetko ok, tak som rád.

Cestovanie à la Indonesia

     Po  prebdenej noci sme sa vrátili do Jogjakarty. Zbytočne sme platili za noc, keďže sme tam ani neboli, ale kašľať na to. Aj tak sme ich ošmelili o 40 000 Rupií, muheheh. Našim ďalším cieľom bolo dostať sa do mesta Semarang, ktoré leží na severnom pobreží Javy. Cestovanie MHD na autobusovú stanicu sme zvládli v pohode. Na stanici to už bolo klasické, hneď nás obkľúčili otravní ľudia a začali nám ponúkať cesty kade tade všade. My sme začali obchádzať stánky a hľadali spojenie, samozrejme čo najlacnejšie. Keďže sme bieli, všade nám vždy dávajú tak trojnásobné ceny, takže musíme im vysvetliť, že nie sme sprostí. Mali sme možnosť ísť klimatizovaným busom za 30 000 myslím. To sa nám však zdalo veľa a tak Lenka začala usilovne hľadať niečo lacnejšie. Našla vraj za 15 000. Prišli sme k busu, ešte sme ukázali chlapovi, či teda 15 000, on že hej. Inak to je tu bežné, oni nerozumejú nič, ani posunkom, ani obrázkom, ničomu, na všetko ti len prikývnu. Občas je to nebezpečné, lebo keď sa opýtate, či toto je bus do Semarangu, on vám povie, že áno, ale nakoniec to je do Jakarty, tak neskúsený cestovateľ môže mať celkom problém. Nastúpili sme do ‚ekonomi‘ busu, ktorý bol už celkom plný. ‚Ekonomi‘ tu znamená tá úplne najnižšia trieda. Špina, smrad. Predstavte si, ako keby ste išli v autobuse plnom cigáňov, presne tak to vyzerá. Normálna vec je, že sa vo vnútri fajčí, odpadky hádžu na zem, alebo v lepšom prípade z okna. Dvere sú permanentne otvorené od doby zavedenia vozidla do prevádzky, čiže asi 300 rokov. Behá tam jeden chlapík, ktorý s hrčou peňazí v ruke vyberá cestovné, samozrejme random. Nám teda vždy vyrúbe vysoké, takže ho musíme zraziť. V jednom kuse, teda na každej zástavke tam vbehne nejaký človek, čo predáva vodu a nejaké občerstvenie. Veľmi je to otravné, hlavne keď chodí hore dole uličkou, v ktorej mám nohy, lebo do úzkeho priestoru predo mnou sa proste nezmestia. No nie je to až tak otravné ako pseudohudobníci, ktorí nastúpia tak isto na každej zastávke. Na svojej trojstrunovej rozpadnutej mini gitare vám zahrajú a zabékajú nejakú blbosť a potom chcú peniaze. Poviem vám, v stave keď som asi 30 hodín nespal, bolo asi 38 stupňov Celzia, z nosa mi tieklo ako z ropovodu (to ešte následok čo som bol chorý a potom strávil tú ukrutnú zimu na Merapi) a videl som len na jedno oko, nemal som veľmi chuť na takéto dobrodružstvá a radšej by som dal 30 000 a v pohode cestoval spiac v autobuse. Česi sú asi fakt veľmi šetrní ľudia, ale zas nie vo všetkom. Keď sme však nastúpili do autobusu a prišiel chlapík po peniaze, z 15 000 už bolo 20 000. Po asi hodine cesty nás vysadil na nejakej stanici, kde sme mali prestúpiť. Samozrejme nás tam tlupa ľudí hneď začala otravovať a hnali nás do autobusu, ktorý však bol očividne preplnený, a tak isto aj druhý, čo išiel hneď za ním. Odmietli sme tam nastúpiť, nebudeme 3 hodiny stáť, že počkáme na ďalší. Tak sme si nastúpili do ďalšieho, čo tam bol pripravený a čakali, kým sa dostatočne naplní, aby mohol odísť. No a samozrejme sme museli zas platiť, lebo v tom prvom sme nedostali žiadny lístok, takže ďalších 10 000 Rupií. Náklady na cestu sa teda vyšplhali na 25 000 Rupií. Cestovali sme dlho, museli prestupovať, ledva sme mali kde sedieť, o spánku ani pomyslenia, trvalo to strašne dlho, atď. Ušetrili sme ale asi 0,40€. Ale tak aspoň máme dobrodružstvo, aj keď viac by som si to užil zdravý a aspoň trochu vyspatý.

     Doviezli sme sa do Semarangu, kde sme sa podľa inštrukcií dostali až do domu ženskej, u ktorej sme mali vybavený nocľah. Dostali sme izbu, kde sme sa všetci pomestili, no parádička, aj keď v dome bol samozrejme bodrel a kúpeľňa sa niektorým, čo majú slabšie žalúdky protivila. Ja som už na Indonézsky štandard zvyknutý.

Semarang a okolie

Deväť chrámov

     Konečne som sa trochu vyspal. V Semarangu sme mali vyhliadnutých pár vecí, čo stálo za návštevu. Dostali sme aj človeka, nejakú ženskú menom Mega, ktorá sa o nás mala starať. Ona chodila na motorke, všetko nám vybavovala a my sme cestovali busom. Takto nejako sme sa dostali až k ‚atrakcii‘ menom 9 chrámov. Bolo to tak trochu už v horách, cesta asi 2 hodiny busom a potom kus pešo. Z 9 chrámov sa vykľulo, že je ich len 5. Sú roztrúsené po stráňach hory, nakoniec sme sa dostali len k trom, lebo všetky boli rovnaké, malé, no a tie posledné dva boli ďaleko a my sme už boli hladní.

Stopom po vidieku

     Ďalším cestovateľským dobrodružstvom na ceste späť bolo stopovanie. Rozhodli sme sa, že budeme časť cesty stopovať, aby sme ušetrili, ale hlavne nemuseli čakať na nejaký bus. Bolo to úplne super a jednoduché. Vyhliadli sme vhodné auto, ktoré malo nákladný priestor vzadu otvorený a začali stopovať. Ak nám nezastalo prvé, tak druhé určite. Mega im povedala, kam chceme a už sme naskakovali. Tak to sme sa viezli kus cesty asi tromi rôznymi autami, až sme sa dostali k hlavnej ceste na Semarang, kde sme vzali bus. Bolo to úplne úžasné. Z korby nákladného auta sme si vychutnávali okolitú prírodu. Vietor nám vial vo vlasoch (hlavne v tých mojich centimetrových), ľudia po nás pozerali, kývali sme im, proste super. Perfektný zážitok.

Čínsky chrám

     V Semarangu sme navštívili Čínsky chrám. Vstup asi 10 000 Rupií a za vstup hlbšie do vnútra chceli ďalších 35 000. Ako sme sa tam tak prechádzali, zistili sme, že sa dá dnu dostať celkom ľahko aj bez platenia, vraj Czech style. A nakoniec tak aj bolo, všetci Česi tam nakoniec vliezli bez platenia. Liviu, Mega a ja sme zostali za plotom. Mne sa nechcelo, počítal som, koľko peňazí ešte budem potrebovať, takže som mal dobrú zábavku a na nejaké Čínske sviečky som kašľal.

Tisíc dverí

     Poslednou atrakciou na programe dňa bola budova nazývaná tisíc dverí, alebo tak nejako. Odviezli sme sa tam taxíkom, lebo to bolo najvýhodnejšie. Taxikár nás odviezol, zastal kde mal, na taxametri svietilo 9500. Zastali sme, display sa vypol a on začal pýtať 25 000. Tak sme ho poslali do prdele, dali sme mu 10 litrov a šli preč. Ešte po nás kričal z auta, ale mal smolu. Keď sme prišli k bráne, zistili sme, že je zavreté. A sakra. Veľmi sme tam chceli ísť, lebo tam vraj straší a je tam plno duchov. Oni tomu fakt seriózne veria a sú z nich totálne posratí. My sme tam však naschvál chceli ísť v noci, lebo sme tých duchov chceli vidieť. Išli sme teda vyjednávať za strážnikmi, či by nás nepustili. Na rovinu sme sa ich pýtali, že za koľko bude otvorené. Ponúkali 100 000 Rupií, nič. Báli sa. Jednak nik z nich nemá dosť odvahy tam v noci vojsť a tiež sa boja o nás, že by sa nám niečo stalo. Seriózne, nepreháňam. Keď ide o duchov, tak vám ani peniaze nepomôžu. Vraj za nejakých neviem koľko sa môžeme poprechádzať okolo budovy. Tak sme sa na to vykašlali. Cestou preč sme však šli popri plote a bola tam ďalšia brána. Nestrážená a zaistená len takým drevom. Stačilo ho vysunúť von a cesta je voľná. Duchovia boli veľkým lákadlom a keďže my Slováci sa ničoho nebojíme, veľmi som chcel teraz ukázať Slovak style a ísť tam, lebo v diaľke bolo vidno, že dvere sú tam otvorené. Nakoniec sme nešli. Vraj ak by tam niečo šuchlo, tak sa všetci poserieme od strachu. Potom sme tam zbadali sa mihnúť nejakého psa, bol ale malý, neškodný, ale tak sme sa na to vykašlali a šli smutní preč. Duchovia sa zas nekonali.

Jepara

     Na druhý deň sme sa chceli dostať hlavne domov, cestou sa ale zastaviť na nejakej pláži a trochu si oddýchnuť. Voľba padla na mesto Jepara, ktoré síce nie je na priamom ťahu na Surabaya, ale nachádza sa tam prístav z ktorého odchádzajú lode na ostrovy Karimunjawa, kde sme chceli ísť nabudúce. Keďže zistiť odjazdy na internete je pomerne zložité, zašli sme tam osobne. Po príjazde do Jepary som sa cítil, ako v nejakej hladnej doline. Okamžite na nás vybehla tlupa ľudí a začali nás ťahať, raz na tie ich vozíko-bicykle, raz do bema (malá dodávka, obdoba MHD). Strašne otravní. Zistili sme kedy asi ide bus na Surabaya a pobrali sa hľadať prístav. Nakoniec sme sa rozhodli pre jedno bemo obďaleč. Chlap nás odviezol do prístavu, kde sme s miestnymi strážcami (sea guards), ktorých tam bolo celkom početne - samozrejme nerobili nič, riešili odjazdy lodí. Nakoniec sme z nich nejaké info dostali, tak hádam to bude ok. Vodič na nás čakal a za zjednanú cenu 60 000 Rupií nás odviezol aj na pláž.

Lost paradise beach

     Prišli sme do strediska uprostred ničoho, zaplatili vstup 3000 Rupií a odviezli sa ešte kúsok na pláž. Dohodli sme, že po nás príde okolo tretej. Mali sme asi 3 hodiny čas. Pláž bola dá sa povedať úplne opustená, vyzeralo to tam ako po vymretí. Nič, iba prázdne stánky, domy, všetko. Našli sme si miesto a išli sa okúpať. Bolo tam nádherne. Usalašili sme sa vedľa nejakého hotela, z ktorého sa z čista jasna vynorili aj nejaký ľudia. Vraj ak si nič neobjednáme, tak máme ísť preč, je to pláž hotela. Chápete, nemali tam ani živej duše, ale vyháňali nás. Nakoniec sme išli o trochu ďalej, kde sme si aj dali niečo na pitie. Síce ceny boli vyššie, kašľať na to. Bolo tam ako z katalógu na dovolenku na exotickom ostrove. Parádička. Boli sme hladní a pred nami dlhá cesta, tak sme si dali aj obed. Dal som si nasi goreng sea food. Čo je vlastne smažená ryža s nejakými morskými capartinami. Bolo to strašne dobré. Pokvasili sme tam a o tretej už prišiel náš vodič, dokonca nás ohlásiť osobne na pláž. Keď sme prišli k autu, zistili sme, že si doviedol aj ženu a malé dieťa, asi aby sa prišli na nás pozrieť, bielych chlebodárcov.

      Ako sme tak cestovali, tak som sa pozeral na to dieťa a prišlo mi ho ľúto. Viete, je to malé dieťa, ešte neskazené tou ich kultúrou a hlúpou mentalitou. Vedel som, že keby sme ho vzali so sebou do Európy, mohlo by mať super život. Tu ho čaká len bieda, špina, hlad a hlúposť - zaostalosť. Bude vyrastať v rozpadnutom dome, v zapadnutom meste, bez vzdelania, bez žiadnej možnosti dostať sa niekam inam. Vlastne pravdepodobne nebude mať nikdy ani šajnu o tom, aký je svet veľký a čo všetko tam je. Prispôsobí sa okoliu v ktorom vyrastie a bude žiť obyčajný biedny život Indonézana. Je to zvláštne, keď sa pozerám na dospelých ľudí, tak mi je jasné, že s tými sa už nič nedá urobiť, tých už človek neprerobí, aby dostali trocha rozumu a žili trochu kultúrnejšie. Keď však hľadím na deti vidím, že by s nich mohli byť úplne iní ľudia, ako sa z nich stanú tu, no a preto mi je ich ľúto a rád by som ich vzal do Európy a ponúkol im iný život. Ten náš, hoci viem, že nie je dokonalý, ale aj tak si myslím, že lepší. OK, koniec duchaplnej úvahy.

     Na autobusovej stanici sa opakovalo to z rána. Zas plno otravných dementných Indonézanov. Stále niečo kecajú, naťahujú nás, otravujú, hoci sa im nedá rozumieť ani slovo a na dohováranie posunkami, písaním číslic a kreslením obrázkov nemajú dostatok inteligencie asi. Nakoniec sme vyjednali celkom dobrý bus do Kudusu, vlastne ten bus bol úplne že mega. Cestovali sme za 15 000, klimatizovaný, boli sme tam skoro sami, príjemná hudba, proste parádička. Škoda, že v Kuduse sme museli prestúpiť do normálneho ‚ekonomi‘ busu, ktorý nás odviezol do Surabaya. Z Jepary sme vyrážali približne 16:30 a do Surabaya sme dorazili tak 1:30. Takže 9 hodín v buse na vzdialenosti 300 Km. Priemerná rýchlosť vychádza približne 34 km/h. To je tu celkom normálne, tu sú vzdialenosti iné. A dokonca aj čas je tu proste inakší.

Späť doma

     Ráno nám začínala škola a my sme boli v noci na stanici. Nemal som šancu sa ako dostať domov, lebo moja host family je na opačnej strane mesta a nechcel som ich fakt o druhej v noci buntošiť, aby ma prišli vziať. Vyriešili sme to ale výborne. Domáci prišiel po Lenku a vzal aj nás, lebo to mal celkom cestou. Dokonca vzal aj Livia, ku ktorému to cestou celkom nebolo, ale využili sme to, že Indonézania nevedia občas povedať nie. Ja a Tom sme teda išli spať k Mírovi. Má sám izbu kde sú dve postele. Luxusne sme sa osprchovali a zaľahli spať. Spánok bol krátky, asi 2 hodiny a už som vstával, lebo s rodinou som sa dohodol, že ma prídu ráno zobrať. Tak aj bolo, okolo pol siedmej som sa vyparil, kým chalani ešte spali. Host family mi priniesla veci na prezlečenie a ja som šiel rovno do školy. Kde som sa samozrejme celý deň nudil, lebo nič pre mňa nemali. Ale chcel som tam ísť, aby som sa tam ešte ukázal a oznámil im, že nech so mnou budúci pondelok a utorok nepočítajú, lebo idem na Karimunjawu. No myslím, že ani nepočítali. Vyzerá to tak, že sa tam ešte štyri dni prenudím a je koniec, posledný týždeň pobytu budem už len surfovať na Bali. Za štyri dni v škole aspoň využijem na učenie na prijímačky hádam.

Zazvonil zvonec a skvelého víkendu bol koniec...

Tretí týždeň v kocke

Už som totálne stratený (alebo: Už nie som smart)

     No, tak dlho som sa netešil. Vo štvrtok som mal ísť do svojej prvej školy (SAIMS), aby som sa stretol s Maciekom a navštívil Ham a Wuri. Už som bol pripravený pri dverách, keď môj úžasný smartphone htc Desire sa rozhodol pokaziť. Ono už pred tým sa stávalo, že sa len tak zreštartoval. Teraz to urobil znovu, ale už sa nenakopol. Bez gps by som sa nikam nedostal, takže som musel meeting zrušiť. Večer som strávil surfovaním na internete s nádejou, že nájdem návod na vyriešenie problému. Zistil som, že nie som sám, čo má takýto problém, čo však bolo horšie, svojpomocná oprava je pravdepodobne nemožná. Bude musieť ísť do servisu, no a to je celkom problém. Takže som bez gps navigácia, čo znamená že som ešte viac imobilný, ako som bol do teraz.

Projekt AIESEC na vlastné oči

     Hamdyia mi na piatok zohnalo dovoz do SAIMS. Ich vodič po škole rozváža detská a jedno býva neďaleko mňa, takže ma zobral v piatok poobede tam. Zobral som si veci na celý víkend, lebo som dúfal, že niekam pôjdeme. Konečne som sa stretol s legendárnym Maciekom, ktorého izbu som okupoval prvých 10 dní svojho pobytu v Indonézii. Doteraz som o ňom len počúval príbehy od Hamdyie a Wuri. Skočili sme na večeru do neďalekého warungu a potom len tak kecali. Plán na druhý deň bol najskôr byť v škole, kde sa konal jeden AIESEC projekt, potom niekam skočiť.

     Ráno sme sa teda s Maciekom išli pozrieť, čo sa to tam dialo. Projekt AIESEC, ktorého cieľ som až tak nechápal tam organizovalo nejaké aktivity pre deti. Mali tam zopár traineekov. Samozrejme vládla dezorganizácia, zlé ozvučenie, aj keď sa hovorilo anglicky, ani ja som nerozumel, nie to ešte tie decká. Stále nás tam niekam volali, že sa vraj máme zapojiť, pritom sme nemali ani páru, čo sa deje, o čo tam ide, proste nič. Len príde za vami niekto a povie, že sa máš pridať k traineekom. Tak sme sa tam pár krát nejako random postavili k ostatným na pódium, potom sa niečo dialo, nik nevedel čo, tak sme sa zase vzdialili, a tak. My sme tam boli dá sa povedať len náhodou, tak neviem čo nás otravujú, keď nám ani nevysvetlia, čo chcú. Indonézia. Takže moje dojmy z projektu strašné. Nepôjdem do detailov, ale fakt nechápem, prečo AIESEC niečo takéto robí (teda vlastne viem, kvôli číslam, ale aj tak tomu nerozumiem). Študentská organizácia, ktorá má pracovať s vysokoškolákmi a sprostredkovávať prepojenie študentov s firemnou sférou tu organizuje veľmi zlú akciu (typu deň detí). Príde tam pár zahraničných akože stážistov. Ktorí sú aj tak vymletí a nič nevedia, lebo im to poriadne ani nikto nepovie. Program pozostával s nejakej rozcvičky, trápneho a zlého karaoke, a potom ešte svoje priania posielali na balónikoch do neba. Prepojenie nechápem, ale možno len pre to, že som sa pýtal nesprávnych ľudí. Decká sú malé, nerozumejú anglicky, chýba tam nejaká ‚message‘. Stážisti za svoj pobyt zorganizujú, alebo lepšie povedané zúčastnia sa, pár takýchto akcii. Ich pobyt sa po 6 týždňoch skončí, lebo to je minimálna dĺžka AIESEC stáže, a idú domov. To čo tu urobia by sa dalo stihnúť v pohode so všetkým za 1 týždeň. Ale tak majú aspoň pekné prázdniny. Tak takýmto spôsobom vychovávame budúcich lídrov našej spoločnosti. Cool. A ešte jedna vec, ktorou ľudia v škole ospravedlňovali zlú organizáciu zo strany AIESEC.  Vraj: ‚Sú to len študenti.‘ OMG, som si povedal, keď som to počul. Takže obraz našej organizácie a študentov v nej sa mení. Už nie sme tá hŕstka elitných a proaktívych študentov, ktorí chcú viac. O ktorých sa firmy budú byť. Ktorí dokážu prešľapávať chodník tam, kadiaľ ešte nikto nešiel.  Ktorí začnú prinášať do spoločnosti pozitívnu zmenu, vďaka odhodlaniu a schopnostiam, ktoré v sebe objavia počas práce v najväčšej študentskej organizácii na svete zaoberajúcej sa leadershipom. Už sme LEN študenti. No je to na zamyslenie kompetentných. Ja to môžem už len komentovať, mať aspoň akú takú moc to ovplyvniť som bohužiaľ nedostal.

     Po skončení tejto akcie sme šli s Maciekom na trh, kúpiť nejaké ovocie. Vyskúšal som teda pá nových druhov ovocia, ktoré som nepoznal. Mená si samozrejme nepamätám, ale celkom mi chutili. Potom sme sa autom vybrali na akože výlet. Šofér bol ‚mas Toyo‘ a okrem mňa, Macieka, Wuri a Hamdyie s nami išli aj nejaké ďalšie učiteľky zo školy. Išli sme na ostrov Madura. Na tento ostrov vedie pomerne veľký a dlhý most priamo z mesta Surabaya. Tam sme potom zamierili k nejakému majáku. Samozrejme, cestou nemohla chýbať zastávka na modlenie pri mešite. K majáku sme nakoniec potrafili a strávili tam možno aj dve hodiny, lebo sme čakali na západ slnka. Aj tak slnko sa stratilo za hmlou skôr, ako za horizontom. Aj tak tam hore bolo fajn. Potom sme sa už len vrátili späť.

Nedeľa v indonézskom štýle

     Ráno sme mali odchádzať o 7:30, ale ako hneď povedal Maciek, reálne sme to videli tak na 9:00. Nakoniec  sme sa na cestu vydali ešte pred deviatou. Naša destinácia mala byť mesto Malang a jeho okolie. Toto je ale Indonézia a tu sa nedá nič predpovedať, ani na nič spoľahnúť. Nakoniec sme do Malangu nešli. Ani neviem kde sme poriadne boli. Najskôr niekde pri takej rieke, kde sa dá robiť na hornom toku aj rafting. Po pár minútach pri vode sme sa presunuli k vodopádu. Vodopád bol fakt pekný. Tak 20 m mohol mať. Napodiv, hoci sme tam boli jediní bieli, nik sa s nami nechcel fotiť. Ja som si ale odfotil najväčšieho pavúka, akého som kedy videl. Veľkosť približne ako moja dlaň. Odtiaľ sme sa presunuli na nejaké iné miesto do hotelu, kde chodievajú aj zo školy na nejaké pobyty. Dali sme si jedlo a šli sa trochu prejsť. Uvidel som pár stromov a krov, ako banánovník, papája, nejaké smradľavé fazule, kávu, a iné. No a to bolo všetko. Celé by sa to dalo stihnúť tak za 3 hodiny aj s presunom k tomu hotelu. V indonézskom štýle to je ale záležitosť celého dňa. Už som zvyknutý na to, že plány sa random menia, že všetko dlho trvá, stále sa čaká, jedlo je nepravidelné, takže často sa hladuje. Oni proste nejedia tak často, ako my. Čas je tu úplne iný pojem, ako u nás. Aj tak som ale rád, že som nemusel stráviť víkend v meste Surabaya, ale že som niekam vypadol. Od Macieka mám pár typov na cestovanie po Indonézii, takže dúfam, že budúci víkend už zas spolu s našou Československou komunitou niekam vyrazíme. Tento krát v Československom štýle. 

Prečo sa mi zatiaľ páči v mojej host family

     Hoci na začiatku, keď som prvý krát prišiel do mojej host family, som si hovoril, že tu nechcem dlho zostať bývať. V izbe nemám ani skriňu, klimatizácia ide len v noci, keď nie je zapnutý počítač, internet tu nemám. Môžem použiť spoločný počítač, na ktorom internet je, ale to je len v urgentných prípadoch. No a v neposlednom rade, bývam na severe mesta, ďaleko od centra, a ďaleko od všetkých kolegov traineekov, ktorí bývajú prevažne na juhu. Do školy aj zo školy musím ísť vždy s Dithom (študent u ktorého bývam), lebo nás vozí jeho šofér.

     Prečo sa mi tu ale páči? No asi to ide aj cez žalúdok. (Tento príspevok píšem po výbornej večery. – poz. autora)

     V izbe je síce cez deň horúce, ale tak vydržať sa to dá. Večer sa okýblikujem (akože sprcha) a potom už ide klimatizácia, takže hádam až tak nesmrdím.

     Mám veľkú posteľ, takže veci môžem mať uložené aj na nej, ostatné v kufri len tak random. Ak ich mám rozhádzané, tak mi ich počas dňa niekto aj uloží. Nevadí mi to, skôr naopak.

     Už som si tu aj pral. Na druhý deň ma veci pekne v komíniku uložené čakali na posteli, takže pohodička.

Nemám žiadny lock out. Keď som prišiel neskoro v noci, bez problémov mi povedali, že keď prídem mám zavolať a prídu mi otvoriť. Aj uprostred noci. Dokonca ak idem niekam, tak mi dajú aj kľúč od brány, ktorá býva vždy zamknutá.

     Dostal som k dispozícii bicykel. Normálny, nie taký na rozpadnutie ako som mal pri Bu Sul. Dnes som bol na ňom už druhý krát a dostal som defekt. Musel som ho tlačiť späť asi 3 km. Takže pozornosť som budil ešte viac. Nie len že som biely, ale ešte aj lúzer čo musí tlačiť bicykel s defektom. A opäť dostať sa cez cestu nebolo jednoduché. Všetci po mne pokrikovali. Viem, že sa mi snažili pomôcť, ukazovali mi na takých pouličných opravárov kolies, keď som ale k jednému prišiel a ukázal na moje koleso, tak bol vymletý a brblal len niečo indonézsky, tak som to vzdal. Lebo aj tak by mi dali asi trojnásobnú cenu, lebo som  biely a neviem ich reč. Keď som ukázal pani domácej bicykel, povedala, že žiadny problém, že to dá opraviť šoférovi a že mi dá druhý bicykel, ktorý je ale v druhom dome. O asi pol hodinu ma volá, že bicykel je pripravený. A dokonca je ešte lepší. Deore výbava, kotúčové brzdy, nevŕzga, dokonca aj svetlo má. Proste super.

     Hoci premávka je strašná,  s bicyklom som aspoň ako tak mobilný. No a vyzbrojený GPS môžem ísť kamkoľvek. Vlastne bez GPS ani na krok. Považujem sa za človeka, ktorý má aký-taký orientačný zmysel, ale tu to fakt nejde. Tu by som sa domov nevrátil asi ani raz. A to nepreháňam. Takže zajtra idem na výpravu do mojej prvej školy, kde sa mám stretnúť s jedným Poliakom a popýtať sa ho na cestovateľské typy.

     No a posledná veľmi dôležitá vec, strava. Zatiaľ som absolútne spokojný. Na raňajky mám zvyčajne toustový chlieb s nejakou omeletou. Obedy mám v škole, je to skoro vždy to isté. Ryža plus nejaké mäso. Trochu pálivé nudle. Ale chutia mi. Na večeru mi potom pani domáca niečo pripraví, dokonca mi robí už aj zemiaky, takže super. Nemám celý deň ryžu. Stravy nie je síce veľa, ale už tak nehladujem. Pribrať nepriberiem, ale inak spokojnosť! :-)

Víkend na ostrove Sempu

Plánovanie

     S Českými kolegami sa aj napriek mestu Surabaya a obmedzenému prístupu k internetu snažíme byť v kontakte a plánovať naše cesty. Tento víkend sa nám to podarilo celkom úspešne. Rozhodli sme sa ísť na ostrov Sempu. Dominik tam už bol, tak nám vedel povedať čo a ako. On mal niečo iné tento víkend, tak aj tak by s nami nešiel. Mali sme tam najskôr ísť nejakými autobusmi, nakoniec to ale Janča zorganizovala veľmi dobre, lebo nahovorila svoju kolegyňu, aby išla aj s kamarátom s nami. Chlapík tam už bol a mohli sme si teda aj požičať auto, lebo ho mal kto šoférovať. Výborne. Ešte bolo treba zohnať stan. A čuduj sa svete, moje kontakty v Surabaya sú také, že sa mi podarilo stan zohnať. Škola, v ktorej som na začiatku býval, má stan, ktorý sme si požičali. Vraj tak pre 7-10 ľudí. To je dosť veľký, ale v pohode, bolo nás 6. Teda aby som ešte predstavil celú expedíciu, takže domáci boli Maya a Šimon (volal sa nejak inak, ale znelo to ako Šimon, tak som ho volal Šimon), Janča, Lenka, Míra a ja.

Večera s rodinou

     Odchod bol naplánovaný už v piatok v noci. Poobede som skočil do Surabaya Plaza nákupného centra kúpiť jedlo a chlieb. Oni tam totiž majú takú pekáreň, ktorá je tu raritou, takže si tam vždy kúpim niečo dobré, pečivo, ktoré tu normálne nedostať. Takže už viem ako potrafiť zo školy do obchoďáku, akurát treba prejsť cez dve frekventované cesty, čo je celkom problém. Večer som bol pozvaný na večeru s rodinou. Fajn, prečo nie, pred odchodom sa ísť dobre najesť. Zobrali ma do celkom dobrej reštaurácie.   Aj ceny už boli vyššie, stále asi taký náš priemer. Dokonca mali menu v angličtine a jedlá mali rozdelené na west a east. Tak som si chcel dať niečo naše, nejaký rezeň alebo proste niečo normálne. No ale povedal som si, že keď ma už pozvali, tak si dám niečo indonézske, aby to vyzeralo že sa zaujímam o ich jedlá, ktoré mi chutia stále menej. Pán domáci mi dokonca sám ponúkol, či si chcem dať pivo, to ich, Bintang sa volá. Tak som si dal, nebolo až také zlé. Pán domáci žil tri roky v Európe, takže trošku vie, ako to u nás chodí. Vlastne celý večer som sa bavil len s ním. Pani domáca sa naťahovala s malými deckami a chlapec drtil stále niečo na mobile. Jedlo čo som si vybral mi samozrejme nechutilo, takže som to len na silu dotlačil, aby som sa zasýtil. Nabudúce už ale dám niečo naše.

Cesta za dobrodružstvom

     Večer mali prísť po mňa o pol noci. Prišli 00:15, až som sa čudoval. Len 15 minút meškanie, to je akceptovateľné ešte aj u nás. Ďalej sme išli vyzdvihnúť Míru a potom Janču a Lenku, ktorá už čakala u nej. Nakoniec sme ešte blúdili, kým sme sa dostali do mojej prvej školy po stan. No keď som ho uvidel, prekvapil som sa prvý krát. Bambusové kolíky, nejaké motúzy k tomu, jedna zrolovaná vec (stan) a štyri palice. No ok, naložili sme to horko ťažko do auta a okolo 2:00 sme opúšťali Surabaya.

     Cesta bola pomerne dobrá a ráno spolu so svitaním sme zavítali do dedinky pri ostrove Sempu. Je to taká pravá malá dedinka s prístavom. Zaujímavá bola tabula s upozornením na tsunami. Ostrov Sempu sa nachádza na južnom pobreží Jávy, od pobrežia je celkom blízko. Za ním je potom už len Indický oceán, v diaľke kúsok začína Austrália a inak je už len Antarktída. Zaparkovali sme pri dome nejakého rybára a pani domáca nám urobila čaj. Ich čaj mi veľmi chutí, niekedy je ale až presladený, takže pre tých, čo nesladia by asi nebol ideálny. V dome som mal možnosť vidieť, ako si tam žijú domorodý obyvatelia. Mazec. Miestnosť, samozrejme v nej nechýbali motorky, len taká otvorená, tam nejaká pec  na ktorej varili, domáca práve vo veľkých hrncoch chystala ryžu, no zaujímavé to bolo. Vzadu na takom ako keby mini dvore bola akože kúpeľňa a toaleta, ktorú sme použili. No sranda. Pár vedier s vodou a potom tá diera v zemi. No luxus, už som riadny Indonézan, lebo mám za sebou aj sranie v ozajstnom indonézskom dome niekde v malej dedinke v džungli. 

     Zaplatili sme za vstup a prenajali si loď, čo nás odvezie na ostrov. No, loď bola taká, no dá sa povedať na rozsypanie. Pri nastupovaní som myslel že odhadnem čas, kedy nebola práve vlna a pribehnem rýchlo ku schodíkom aby som nastúpil a nemusel vyzúvať tenisky. Chyba, celá noha skončila vo vode, tak som potom musel žmýkať ponožku na palube. Inak tá loď bola vtipná, horko ťažko ju kľukou naštartovali, potom spustili vrtuľu na takej tyči do vody. Kormidlo vyzeralo až príliš provizórne. Najviac sme sa s Mírom smiali, keď chlapík nabral vodu z mora, nalial ju do motora a motor začal turovať ako by zapol turbo. No v Indonézii ma už nič neprekvapí asi.

Prechod džungľou

     Loď nás vyložila v malej zátoke. Museli sme trochu prebrodiť na breh, takže som sa tak či tak musel vyzuť. Potom nás opustila a začalo sa pravé dobrodružstvo. Zostali sme na ostrove, kde nie je žiadny obchod, žiadna pitná voda, len džungľa, zvieratá, pláže a oceán. Chodníkom sme sa teda vybrali naprieč džungľou. Bolo to fakt super. Hoci je to predsa len turistické miesto, ktoré navštevujú hlavne domáci, a nechýbali teda po zemi rôzne odpadky a iný bordel. Aj tak sme si to poriadne užívali a prechod aj s fotením nám trval asi 2 hodiny.  Potom sa nám naskytol prvý pohľad na nádhernú lagúnu, ktorá bola oddelená od mora a voda sa tam dostávala len cez jeden otvor v skale, kde bolo vidieť ako tam narážajú vlny oceánu. Míra chcel fotku na jednom strome čo pretŕčal nad vodu a samozrejme mu spadli do vody okuliare. Tak ich šiel vyloviť a ako prvý vyskúšal jasne modrú vodu. Keď sme prišli na pláž, bolo tam už celkom dosť ľudí a ďalší prichádzali. Všetko to boli miestny. Stavali stany a bolo jasné, že tam dnes bude plno. A to sme nechceli, však mi sme mali stále pred očami nedotknutú pláž a divú prírodu. Aj keď lagúna vyzerala super a bola aj vhodná na plávanie. Rozhodli sme sa pokračovať na ďalšiu pláž.

Vo vlnách Indického oceánu

     Ďalšia pláž bola tak 15 minút chôdze. Tu to už bolo lepšie. Nebol tam nik. Nebolo to však veľmi vhodné na plávanie. Hoci to bola taká zátoka, vlny boli veľké a my sme nevedeli, čo je dolu. Tak isto útesy po krajoch sú veľmi nebezpečné, lebo skala je tam ostrá ako nôž. No ale čo viac nám k šťastiu chýba ako pár metrov pláže a poriadne vlný? Tak sme tam šantili v tých vlnách, hádzali sa do nich, preskakovali ich, nechali sa len tak omlátiť o pláž, proste zábavka ako má byť. Maya a Šimon boli samozrejme naobliekaní a zalezení v tieni. Iba Šimon sa tam hrajkal v piesku ako taký retardko. Pláž ale nebola úplne vhodná na stanovanie, tak sme sa rozhodli ísť ďalej. Museli sme počkať, kým sa naši domáci kamaráti najedia. Šimon zobral nejaké dve paličky, namočil do niečoho a zapálil. Z igelitky vytiahol ešus a už varili nejaké to ich jedlo. Inak srandovní boli. Predstavte si ich s igelitovými sieťkami v rukách, naobliekaných dobre že nie po zuby a bosých, ako si to dávajú džungľou. Riadni turisti. 

Noc na pláži

     Keď dojedli, pobrali sme sa na ďalšiu pláž. Tá bola o dosť väčšia a po malom prieskume som určil miesto nášho stanovania. More už bolo ďaleko a odliv obnažil pobrežie. Na tejto pláži vytŕčalo pár skál a útesov, bolo tam pekne. Čo ma ale štvalo boli živočíchy. Stále sa mi zdalo, že sa na zemi niečo hmýri, preto som spanie vonku na pláži vylúčil. Začali sme stavať stan. Moje prekvapenie číslo dva. Keď som ten stan akože rozprestrel, bolo to obrovské. Panebože, som si hovoril, toto som trepal na chrbte celou džungľou, však tam sa v pohode vyspí 20 ľudí. Maturita to bola potom postaviť, nikto z nás taký stan ešte nestaval. Nakoniec sme to nejako zbúchali, aby to stálo a bolo. Do vody sme ani nešli, lebo bola ďaleko, tak sme chodili po pobreží a robili fotky. Na druhej strane pláže bola jaskyňa, ktorá je pri prílive zaplnená vodou. Celkom pekná bola, sme sa smiali, že tam bývajú duchovia. Inak Indonézania fakt seriózne veria v duchov. Aj na tomto ostrove vraj nejakí bývajú. Žiadneho sme ale nestretli, škoda. Nad touto jaskyňou sa v skalách nachádzala aj ďalšia. Snažil som sa tam vyliezť, našiel som už aj cestu, ale ďalej to vyzeralo pofidérne, skala bola strašne ostrá a nechcel som riskovať pád z 5 metrov. Tam na ostrove by mi fakt nemal kto pomôcť, bol by to dosť prúser, keby sa niekomu niečo stalo. Ja s Mirom sme potom pred západom slnka ešte išli objavovať ďalšie pláže. Celkovo ich je 6. Medzi každou je prechod cez džungľu a skaly. Lezecký terén bol fakt niekedy celkom exponovaný. Príroda však bola čím ďalej divokejšia, chodník stále užší. Sem už ľudia veľmi nechodia. Strašne sa nám to páčilo, prechádzať takto džungľou a objavovať pláže. Stretli sme aj divo žijúce opice. Normálne, nie také, ako bývajú pri turistických miestach a žijú z odpadkov a turistov, ktorých odkrádajú. Tieto boli celkom veľké a čierne. Boli plaché, takže zazrieť ich nebolo až tak jednoduché. Normálne som dostal chuť, ísť niekam na nejaký prechod džungľou alebo na poprechádzať nejaký ostrov, na ktorom civilizácia nepáchne.

     Dali sme si večeru a o 18:00 už bola tma. Lenka vytiahla svoju meruňku, čo priniesla z domu, akože aby ukázala miestnym český alkohol. Chceli sme uplatniť Mírovu teóriu, že keď si dáme pár panákov, tak parádne zaspíme a budeme mať super spánok až do rána. Nech sa okolo v divokej džungli deje čo sa deje. Mírove teórie občas fungujú, hlavne ak ste noc pred tým vôbec nespali. Naši indonézski kolegovia zaspali ešte keď sme s Mírom objavovali okolie, holky šli spať okolo 19:00. S Mírom sme ešte študovali oblohu. Snažili sme nájsť Južný kríž, ktorý bol ale ešte za obzorom. Škoda, že sa zamračilo. Bol práve spln a ja som sa tešil, že urobím super fotky. Míra potom tiež odpadol a tak som zostal sám. Teda nie celkom, lebo večer sa dovalila nejaká skupinka miestnych a spali neďaleko nás. Mne sa ale ešte spať nechcelo, vedel som, že by som asi nezaspal hneď. Tak som si pustil hudbu. Bolo to super, ležal som si na pláži na pobreží Indického oceánu a vypekal songy. Potom som sa ešte aj prechádzal po pláži. Z jednej strany mlátili vlny, z druhej sa boh vie čo dialo v džungli, a ja som si tam chodil s peckami v ušiach a mal na saláme. Škoda, že som doma zabudol čelovku, inak by som asi šiel aj na nočnú výpravu do džungle. Však za splnu ísť sám do džungle na ostrove kde bývajú duchovia je super. Okolo desiatej som zaľahol aj ja. No a Mírova teória fungovala, lebo som v pohode zaspal.

Indonézsky Macháč

     Nakoniec sme stali až okolo siedmej, aj keď sme plánovali vstať čo najskôr. Bolo ale ešte zamračené, tak sme sa nemali kde ponáhľať. Zbalili sme stan, všetky veci, na naše spálené chrbty sme naložili batohy a pobrali sa na pláž pri lagúne, kde sme si chceli pred odchodom zaplávať. Samozrejme, že tam bolo plno ľudí, ale niektorí už odchádzali. Ako inak, stali sme sa stredobodom pozornosti, no a keď sa ženské vyzliekli do plaviek, tak to bola konečná. Oni sú tu ako čistí retardi. Oni sa normálne kúpu oblečení. Jednak lebo sa nechcú opáliť, hoci aj tak sú čierni. No a druhá vec je ich muslimská viera. Nerozumiem im, ale akceptujem. Stále sa s nami chcú fotiť, ja nechápem čo je na nás také zaujímavé, ako keby bieleho človeka ani nevideli. Ale zvykáme si. Preplával som na druhú stranu a začal som liezť na skalu. Už som bol celý von z vody, keď som si všimol, že sú tam všade pavučiny a na ruke mi pristál celkom veľký pavúk. Neváhal som a okamžite som sa pustil do vody. Boh vie čo to bolo za príšeru.

     Nad plážou bola skala, na ktorú sa dalo vyliezť. Tak sme tam samozrejme išli. Neuveriteľný výhľad. Na jednu stranu lagúna a ostrov, na druhú pobrežie a oceán. V diaľke sa nám zdalo, že vidíme pevninu. Asi to nie je možné, lebo Austrália je pomerne ďaleko, ale kto vie. Žiadne ostrovy tam už nie sú. Pri našom poslednom kúpaní sme s Mírom priplávali až k miestu, kde bola tá diera v skale a mlátili tam vlny. Ono to tam vždy narazilo a potom prúdilo dnu do lagúny. Občas to bolo slabé, občas riadna pecka. Každopádne vždy to bol dobrý proti prúd, že aj keď som plával o dušu, v skutočnosti som cúval. Tak sme tam doplávali najbližšie ako sa dalo. Míra išiel z kraja a chytil sa skaly rovno pod tým. Ja som išiel stredom, kde bol prúd najsilnejší, takže tak blízko som sa ani len nemohol dostať. Dovolili sme si aj pár výkrikov na oceán, keďže vlny sa nám zdali príliš malé. „Tak čo, to je všetko, na viac sa nezmôžeš???“ To viete, tak to vyzerá keď prídu namyslení frajeri z Európy. Oceán nás asi naozaj počul, lebo prišla taká vlna, že silnejšiu som tam ani nevidel. Najprv to narazilo na skaly a my sme uvideli ako voda vyletela tak 5 metrov hore a potom prišiel ten prúd. Proste všade čistá morská pena a nehorázne silný prúd. Míra sa držal tej skaly, a hoci bol z kraja, aj tak sa neudržal a odvlieklo ho to. Ja som bol priamo v tom hlavnom prúde. Bolo to ako lavína, obrovské množstvo spenenej vody. Keď som bol pod vodou, všade navôkol bolo bielo a vôbec sa v tom nedalo plávať. Voda bola plná vzduchu a bublín, že každý môj záber bol ako keby naprázdno, pritom so vedel, ako ma to unáša odtiaľ preč. Nevedel som kedy to skončí a nevedel som sa vynoriť von. Nakoniec som sa ale vynoril. Vzduch mi vydržal tak tak. No bola to riadna kvalita. Celá pláž sa tam na nás pozerala, ako sme sa vytiešali. Lebo tí Indonézania sú lame, kúpu sa oblečení a veľa z nich ani nevie plávať. Potom sme ešte vyliezli na breh na druhej strane a išli sa pozrieť cez takú dieru v skale, cez ktorú sa dalo prejsť až k oceánu. Pozerali sme sa cez to ako cez také okno. Bolo to super. Takto sme zakončili naše dobrodružné poznávanie ostrova.

Cesta domov

     Naspäť nám to na druhú stranu ostrova trvalo len niečo cez hodinu. Keď sme ale prišli na breh, voda nikde. Bol odliv. Museli sme bolí šliapať v tom blate až na miesto, kde sa dalo nalodiť. Naša loď hoci už bola zaplatená a mala na nás čakať, naložila nejakých iných randomákov pred nami a museli sme počkať. Brodenie po tých skalách s ťažkým batohom na chrbte bolo pre mňa utrpením. Nakoniec sme sa nalodili a dostali na breh. Riešili sme ešte jednu dilemu, ktorá sa vám môže stať asi len v krajinách ako je Indonézia. V dome, kde býva Janča majú také pravidlá, že po 22:00 sa nesmú otvárať dvere nikomu.  V dome vraj domáci boli tak dva krát, bývajú tam len slúžky a vraj aj keď sme išli na ostrov vtedy v noci, tak slúžka ktorá jej otvorila dvere aby ju pustila von mala pre to problémy. Teraz sme nevedeli, či to stihneme. A boli sme tiež všetci hladní a chceli sme sa niekde zastaviť na jedlo. Bez neho by sme to možno stihli, ale pri miestnej doprave nikdy nevieš. Míra býva v hotelovej škole a má ako keby hotelovú izbu pre dvoch sám. Tak by Janča mohla v pohode spať u neho. Tak to aj chceli urobiť. Keď však napísal ženskej čo sa tam o neho stará, aby mu priniesla na večeru viac jedla (akože aby bolo pre dvoch), tak povedala v pohode, ale čo sa týka prespania, tak len ak to nie je žena. Proste čistá pakáreň. Vraj keby sa to niekto dozvedel bol by to problém. Ešte to trochu riešili, ale nakoniec ani neodpísala. Nakoniec teda Janča išla spať k Mayi. Už to, že nechcú aby na izbe u Míru spala ženská pochopím, ale to, že Janči neotvoria po desiatej dvere, a ani by ju nemali pustiť von je už trochu veľa. Proste oni ťa kľudne vedome nechajú na ulici, ak neprídeš do 22:00. Vraj je to kvôli bezpečnosti. Takže ak prídeš 22:10, nepustia ťa. Zostaneš na ulici, no a to už je len bezpečnosť.  To je už fakt dementnosť. Drezúra a šikana, ako keby sme mali 12 rokov. Ale tak vyriešilo sa. Nikto nezostal homeless. Cestou sme sa teda stavili na jedlo vo warungu pri ceste. To sú tie miestne akože fast foody. Chlap má na kolieskach vozík, kde má všetko. Potom je tam ešte max nejaký prístrešok kde sa dá sedieť. Toto bolo hneď pri ceste. Asi v polovici jedenia som zistil, že vlastne pod nami je len pod takým rákosím hneď stoka. Klasika. Dali sme si nudle, ja neviem ako sa to jedlo vola, proste vždy si pýtam nejaké nudle, lebo to je jediné čo mi chutí a nemám toho plné zuby. Mne a Mírovi bolo samozrejme málo, tak sme si dali dve porcie. Jedna za 5000 Rupií. Mali sme dve, takže nás to stálo 10 000 Rupií, čo je asi 0,80€ alebo 20 Kč a boli sme nažratí jak svine. Proste parádička, tieto ceny jedla sú jedna z mála vecí, ktoré na Indonézii mám rád. Samozrejme okrem prírody, tá je proste úžasná. Najedení a spokojní sme sa teda pobrali domov.

     Finálne zhodnotenie. Bolo proste skvele. Džungľa, oceán, spanie na pláži, objavovanie nových zákutí, divoké opice, nádherné výhľady, atď., atď. Už sa neviem dočkať na víkend, keď zas niekam vypadneme. Proste celá moja stáž je o tom, že musím nejako prečkať týždeň, aby prišiel víkend a mohli sme isť cestovať. Tu v meste nemám nič, čo by ma mohlo baviť a s kolegami sa stretávať nedá. Už teraz kujeme plány na víkend, tak dúfam, že to vyjde tak, ako teraz. 

Bonus: Bol som najjužnejšie v mojom živote. 8° 27'47,42'' J

Videá:
Moslimské pazvuky
Míra diving
Indonézsky macháč
White popularity power